Označené ako: Archívny
- Toto téma obsahuje 113 odpovedí, 1 hlas, a bola naposledny upravená pred 16 rokmi, 2 mesiacmi od
mimulik.
-
AutorPríspevky
-
17. septembra 2010 o 6:49 #186232
Kirkuša
ÚčastníkMimulik zbezne som si precitala co pises a teda sucitim s vami. Poradit neviem, ale snad aj to ze to co pises citaju ini a daju vediet svoju ucast….Vies, ja nechapem ze sa tym detickam nesnazia nejako pomoct. AKo pises, musi to byt velky sok, ked cela trieda vie jazyk a prijde niekto novy, jediny co nerozumie ani tuka. Ano, deti sa sice ucia rychlejsie a vsetko ale napriek tomu, dokelu ved viete si baby predstavit ze by sme my prisli do novej krajiny kde neviem co sa tyka jazyka skutocne ani zatat a teraz by sme mali prist do prace (pre deti je aj ta hra vlastne praca, resp. je to pre ne porovnatelne dolezite) a zacat tam fungovat. No povedzte boli by ste z toho nejake extra odviazane?
Teraz ma napadlo, Anjelicek tusim pisala ze jej dcerka, tusim just 4 rocky (to je tusim ako ta tvoja Minulik?), teraz nastupila v UK a ked si dobre pamatam tusim dostala nejaku asistentku ci co, niekoho len pre nu pridelenu kto ovlada jej povodny jazyk aby dieta preklenulo toto obdobie zaciatocne. Tak dufam ze som to nepoplietla a dobre to pisem. Ked som to vtedy citala som si povedala fiha, no rozvinuty svet.
V Rakusku sa toto neriesi? Nie su tam nijake metodiky pre taketo pripady, napr. ucitelky sa k nej nechovaju inak nez k ostatnym, nemaju nejake recepty ako jej pomoct sa lepsie zaclenit, ako jej inak pomoct? Skutocne len to hodit do vody a plavaj?Drzim vam kazdopadne palce, nech to prekleniete. Priznam sa ze som natolko utlocitna ze ja by som asi uz bezala naspat domov, tam kde uz moje dieta dobre vztahy ma, pre mna by pohoda dietata v tak malom veku bola nad vsetko, aj nad novy jazyk ktory sa takto potencionalne moze naucit. Vy tam ale mate ocka, takze pre zdrave fungovanie rodiny je zas dolezite aby bola spolu. Je to tazke. Skutocne drzim moc moc palce!
PS: to stahovanie vobec nie je take jednoznacne ze by to deti automaticky uplne hladko zvadali. My sme sa stahovali ked mal syn cca 3,5 – 4r. a bolo to len vramci mesta, autom 15 min. vzdialenost, proste nic moc zmena, brnkacka. Stahovali sme sa z mensieho panelakoveho bytu do domceku so zahradou. Napriek tomu ze sa synovi hned od prvej chvile domcek pacil, uz vedel co a ako, chodievali sme na stavbu aj predtym, vedel, poznal do coho pojde, aj tak ho definitivne stahovanie vcelku zobralo a casto sa mu cnelo za starym bytom kde uz bol zvyknuty, za starym ihriskom kam chodieval, atd. A doteraz aj ked sam uznava ze tu je to lepsie a vidim ze skutocne to tu ma rad, tak s takym romantickym nadychom spomina aj na stary byt. Ma odlozeny dokonca kluc od neho, berie to akoby tam sa narodil. Takze ja by som povedala ze v niecom deti dokonca viac to prezivaju ako dospeli, ja si na ten byt uz ani nespomeniem. Si neviem ani predstavit co keby sme menili cely stat, prisiel by nielen o kamosov, z ktorymi sa takto aj nadalej stretava aj ked su kusok dalej ale aj o starych rodicov a pod…
Ohodnoťte odpoveď★★★★★★★★★★(Žiadne hodnotenia)17. septembra 2010 o 8:20 #186234slniecko
ÚčastníkMimulik, sucitim s vami…musi to byt pre teba tazke rozhodovanie na jednej strane vidis, ako to mala tazko nesie, na druhej jej chces zabezpecit vacsi kontakt s otcom…
…este ma napadlo, v amerike som videla nieco podobne, ako skolka, ale chodili tam matky (opatrovatelky) spolu s detmi. Taak ma napada, ze keby bolo nieco podobne vo viedni, ci by to pre nu nebol jednoduchsie, aj mat kontakt s detmi, j tam nebyt s pocitom, ze je na to sama.Ohodnoťte odpoveď★★★★★★★★★★(Žiadne hodnotenia)17. septembra 2010 o 8:24 #186236mimulik
ÚčastníkKirkuša – ďakujem za milé slová. Dosť mi pomáha, keď sa tu môžem poriadne vykecať, keď si prečítam nejaké rady, komentáre.
Bohužiaľ, dcérka tu nedostala nikoho k sebe, kto by jej pomohol v začiatkoch. Ešte tak možno keby sme boli turci 👿 Ale nie, sú tu detičky všelijaké, ale všetky hovoria nemecky, resp. majú učiteľku, čo je rodená angličanka, bohužiaľ zase nič pre nás. Inak ja som tiež čakala, že jej trošičku podajú nejakú pomocnú ruku, zatiaľ je to fakt o tom vhodení a najhoršie je, že sa cítim vinná zato, že takto trpí.
Dnes ráno to bola hotová katastrofa, nechcela si už ani papučky obuť, najskôr mi potichučky hovorila, či sa na ňu nehnevám, že ona tu nechce byť. Tak som jej povedala, že na chvíľu nech sa pozrie. Ale nechcela, potom sa rozplakala, sľúbila som jej, že pôjdeme za babkou a dedkom, nech sa ide chvíľu pohrať. Myslela som, že už je dobre, ale to čo prišlo potom, malá začala strašne plakať, že tu nechce byť, ja som sa s ňou narýchlo rozlúčila, ona sa rozbehla za mnou, nechcela ma pustiť a kričala: maminka, maminka, nerob mi to, nenechávaj ma tu, prosím ťa zober ma odtiaľto 😥 zober ma do mojej škôlky. Učiteľka ju zobrala, malá sa mykala, kopala a ja som odišla, vlastne ušla 😥 😥 😥 😥 Stále rozmýšľam, ako mi to dieťa môže veriť, keď ju tam takto nechám, v podstate napospas všetkému a všetkým. Lebo presne, Kirkuša, ako píšeš, keď človek príde do niečoho úplne nového, a je dospelý, tak mu tiež chvíľu trvá, než sa s tým zrovná a nieto v prípade takého drobca, a v úplne cudzojazyčnom prostredí. Mne napr. stačí, keď tu na mňa niekto začne rozprávať tým otrasným viedenským nárečím, a hotovo, nechápem vôbec nič, mám pocit akoby som bola v nejakej sklenej guli a doliehali ku mne iba zvuky, ktorým vôbec nerozumiem… Predtým som každý deň špacírovala po obchodoch, nech zaženiem tie nepríjemné myšlienky, ale dnes som radšej išla domov, za hodinku idem pre ňu, ale je mi strašne, strašne ťažko 😥
Ohodnoťte odpoveď★★★★★★★★★★(Žiadne hodnotenia)17. septembra 2010 o 9:18 #186238monika19
Účastníkmimulik,sledujem jednym ockom tuto temu a velmi s vami sucitim,nemate to veru lahke ani jedna.
a nedalo by sa tam dohodnut ze tam budes jednoducho s nou tie 2 hodiny denne? mozno by bolo riesenim,keby ste na vikendy chodili domov,moznoze aj na predlzeny vikend,aby nemala taky ten pocit ze sa jej zrutil svet..no nasa mala trpela uz len ked sme sa prestahovali do inej mestskej casti,ina izbicka na spinkanie,ine ihrisko…velmi vam drzim palce,aby sa vam to utriaslo ku spokojnosti vsetkych
mas moj obdiv,ja by som uz davno bola doma,aj za cenu,ze by dieta vidalo otca menej casto(btw,mam muza kamionistu,vidame sa cez vikendy iba,niekedy len 4 dni v mesiaci,deti otca poznaju a tesia sa nanho..)Ohodnoťte odpoveď★★★★★★★★★★(Žiadne hodnotenia)17. septembra 2010 o 16:52 #186240mimulik
ÚčastníkKeďže som dnes dcérke sľúbila, že ak bude chcieť, zoberiem ju do jej starej škôlky, veď ma o to dennodenne prosí, a ona nato nezabudla, tak som svoj sľub splnila a to ste mali vidieť, tá radosť všetkých jej kamarátov, malá pomaly ani nedýchala, stískali sa tam rad za radom. Učiteľka hovorila, že ju deti často spomínajú, pretože ona má decká vážne rada, ako povedala učiteľka – nemá/nemala s nikým problém, s každým si vedela nájsť niečo spoločné, preto ju deti mali radi. Ja som bola tak strašne dojatá, normálne som sa tam nemohla ubrániť slzám 😥 😥 😥 , aj mi to bolo trochu trápne pred učiteľkou, ale tak čo už. Dcérka tam ostala hodinku, nechcela ísť preč, bolo krásne vidieť, ako sa zase teší z detí, kamarátov…. je totiž obrovský rozdiel medzi rakúskou škôlkou a touto pôvodnou. Vo Viedni je škôlka krásna, pekné zariadenie, ale hračky ako bábiky, kočíky, autíčka, šlapacie traktore, dielničky, kuchynky, tak to som tam nevidela. Akoby viac boli zameraní na didaktickú stránku ako na hry, viac na kreativitu, hudbu… Majú tam nejaké stavebnice, knihy, logické hry, ale myslím, že dieťa sa potrebuje viac hrať klasicky… Dúfam, že som neurobila chybu, keď som tam dcérku vzala, ale za tú radosť a šťastie mi to stálo. :fl:
Ohodnoťte odpoveď★★★★★★★★★★(Žiadne hodnotenia)17. septembra 2010 o 20:10 #186242Iris
ÚčastníkMimulik, ked som zbezne presla tvoje prispevky jedna vec mi udrela do oci a pride mi dost zasadna, je to neustale opakovanie tvojho prislubu dcerke, ze ak sa jej vo Viedni nebude pacit vratite sa spat domov, ja ho vnimam ako nie pozitivny, dokonca mi pride az kontraproduktivny, zivis v nej nadej a podla mna to moze brzdit adaptaciu, preco by sa mala adaptovat na nieco, naco v podstate ani nemusi, lebo ak sa neadaptuje, tak sa vratite k predoslemu, poznanemu, milovanemu, k comu asi kazdy clovek prirodzene inklinuje oproti novemu, neznamemu, bez citovych vazieb, pride mi to ako signal neistoty od teba, ktory moze este viacej podporovat jej vlastnu, a uplne prirodzenu, neistotu z noveho prostredia, ja to vidim tak, ze silny signal istoty a presvedcenia, ze robite to najlepsie pre vasu rodinu, ktora patri spolu by mal dominovat vo vasej snahe pomoct dcerke, ze vsetko spolu zvladnete, ze si budete navzajom pomahat a podporovat sa, lebo je to tazke pre vsetkych zucastnenych … vidis moju pointu alebo to vnimas uplne inac?
a inac tiez sucitim, lebo to musi byt extremne narocne na psychiku, drzte sa :4:
Ohodnoťte odpoveď★★★★★★★★★★(Žiadne hodnotenia)17. septembra 2010 o 20:53 #186244mimulik
ÚčastníkMimulik, ked som zbezne presla tvoje prispevky jedna vec mi udrela do oci a pride mi dost zasadna, je to neustale opakovanie tvojho prislubu dcerke, ze ak sa jej vo Viedni nebude pacit vratite sa spat domov, ja ho vnimam ako nie pozitivny, dokonca mi pride az kontraproduktivny, zivis v nej nadej a podla mna to moze brzdit adaptaciu, preco by sa mala adaptovat na nieco, naco v podstate ani nemusi, lebo ak sa neadaptuje, tak sa vratite k predoslemu, poznanemu, milovanemu, k comu asi kazdy clovek prirodzene inklinuje oproti novemu, neznamemu, bez citovych vazieb, pride mi to ako signal neistoty od teba, ktory moze este viacej podporovat jej vlastnu, a uplne prirodzenu, neistotu z noveho prostredia, ja to vidim tak, ze silny signal istoty a presvedcenia, ze robite to najlepsie pre vasu rodinu, ktora patri spolu by mal dominovat vo vasej snahe pomoct dcerke, ze vsetko spolu zvladnete, ze si budete navzajom pomahat a podporovat sa, lebo je to tazke pre vsetkych zucastnenych … vidis moju pointu alebo to vnimas uplne inac?
a inac tiez sucitim, lebo to musi byt extremne narocne na psychiku, drzte sa :4:
IRIS – no ono to tak v podstate je a aj sme do toho s tým išli, že všetko rozhodne dcérka. Vážne to nebolo o tom, že musíme, ale o tom, že skúsime, preto som si nechala aj zadné vrátka pootvorené. Obidvaja s manželom vieme, ako dcérka akúkoľvek zmenu ťažko znáša a keďže nechceme, aby zbytočne trpela, sľúbili sme jej, že skúsime nejaký čas bývať vo Viedni a potom sa rozhodne, či ostaneme alebo sa vrátime. Ale to si zle pochopila, že jej to nejako vtĺkam do hlavičky, to som jej sľúbila na začiatku (a pokiaľ to nerieši ona, ja to nespomínam), a podľa mňa je to pre ňu skôr taká „pomocná barlička“, aby vedela, že hoci som ju hodila do tej vody, nedovolím, aby sa v nej utopila, keď to pôjde priťažko. Rozumieš, čo tým chcem povedať? Neviem, či si čítala, čo som písala vyššie, ale ja toto vôbec nerobím kvôli manželovi, ale kvôli dcérke, má otca veľmi rada, tak som chcela aby boli viac spolu, no a ako bonus navyše by sa naučila cudzí jazyk. Práve preto, že je dennodenne s otcom som predpokladala, že to bude zvládať ľahšie. Ale ona sa denne pýta za babkou a dedkom, za svojou starou škôlkou, kamarátmi. Mohlo to byť oveľa jednoduchšie a prakticky bezbolestné, keby ma môj muž poslúchol, keď som neraz chcela, ešte než sa narodila dcéra, aby sme išli spolu bývať, lenže on si chcel užívať slobodu (brali sme sa až keď mala dcérka rok a predtým sme spolu chodili 12 rokov!!!), na všetko bol vždy čas a more výhovoriek, preto dnes nevidím zase ja dôvod nejako extra dcéru trápiť. Až to vyjde, budem rada, ak nie, svet sa nezrúti, ale malá je pre mňa na prvom mieste a hlavne jej psychická pohoda.
Ohodnoťte odpoveď★★★★★★★★★★(Žiadne hodnotenia)17. septembra 2010 o 21:00 #186246Iris
ÚčastníkMimulik, jasne, ty/vy si najlepsie rozumiete, drzim vam palce, nech to skonci pre cas najlepsie ako moze, vela sil …
Ohodnoťte odpoveď★★★★★★★★★★(Žiadne hodnotenia)17. septembra 2010 o 21:25 #186248mimulik
ÚčastníkIRIS – ďakujem, proste si sem chodím vyliať dušu, keďže pred dcérkou sa snažím byť silná, tak aspoň virtuálne si poplačem. Ale ťažké to je, sakramentsky, najhoršie je, že všetky tieto ťažké chvíle si musím vždy s malou preskákať sama, lebo veď muž je v práci, ten nezažil žiadnu z týchto superzaťažkávajúcich skúšok, on potom už len mudruje. Tiež by som to brala inak, keby som bola v práci a keby mi o tom len rozprával.
P.S. tak som zistila, že za tie dva týždne, čo dcérka chodí vo Viedni do škôlky, som schudla 3 kilá 🙁 no nervy robia svoje.
Ohodnoťte odpoveď★★★★★★★★★★(Žiadne hodnotenia) -
AutorPríspevky
- Na odpoveď sa prihláste účtom rodinka.sk.
Jeden účet pre celú sieť rodinka.sk. Po prihlásení sa vrátite presne sem.
