- Toto téma obsahuje 11 odpovedí, 1 hlas, a bola naposledny upravená pred 16 rokmi, 11 mesiacmi od
LIBERTAS.
-
AutorPríspevky
-
11. decembra 2009 o 0:09 #80182
linaa
Účastníkmam takyto problem: zo zakladnej skoly mi ostala uz len jedna kamoska, s ostatnymi sme sa nejak prirodzene casom od seba odlucili, ale tuto jednu mam fakt uz vyse dvadsat rokov. je to strasne dlhy vztah a myslim, ze aj kvalitny, beriem ju jak sucast zivota. ale za ten cas sme sa od seba nazorovo veelmi vzdialili, ona zije celkom iny zivot ako ja, a ja som si donedavna myslela, ze sa to vsetko da zvladat, ked sa ludia maju radi. ale fakt je, ze sme kazda uz niekde uplne inde. ked sa chceme stretnut, tak sa musime dohodnut na spolocnom obede raz-dva krat do mesiaca cez tyzden alebo ideme do kina. same dve. co mne uz velmi nevyhovuje, rada chodim s kamosmi, ked mam cas niekam ist, som stastna, ze ich vsetkych mozem vidiet. ona sa ale nikdy nesnazila splynut s ludmi okolo mna, ani s mojim muzom, ani s detmi, aj ked si vlastne fajn rozumeju, len ten ich kontakt je obmedzeny na parkrat za rok, lebo ona nechce zavadzat a byt piate koleso u voza, potom zas „nepozna“ mojich kamosov a nezapada medzi nich. vsetko sa da pochopit. ale. uz sme si velmi vzdialene. a ja by som nechcela o nu prist, ale niekedy mi jej zavery z toho, co jej hovorim, lezu na nervy, zdaju sa mi mimo, mozno aj preto, ze ona nema osobnu skusenost s rodinou, s manzelstvom, s detmi…ked ja nieco straaasne prezivam, ona mavne rukou a povie, ze ma to prejde. ked nieco vaaaazne riesim, povie mi dopredu, ze ja som na vine a jej by sa to nestalo. ked sa chcem vyplakat, aka som hrooozne ublizena, co mi zas moj muz vyviedol, povedal apod., ona nezavaha a postavi sa na jeho stranu, hoci tam nie su ziadny divaci, co by jej zatlieskali a povedali, aka je ona spravna a aka ja som krava, ze si nevazim to, co mam. ved ono to tak mozno aj vypada, ale nemaju byt kamosky na to, aby si pofukali zranenia, sli sa niekam zabavit a povedali si, ake su uzasne? ved potom, ked vychladnem, viem, ze mam skvely zivot a super muza a som stastna ako nikto na svete, ale predsa……chcela by som si s nou dat pauzu na chvilu, ale taku peknu, aby sa neurazila, aby ten vztah nezanikol, ked sa jej dlhsie neozvem a nebudem chciet nikam ist….proste na chvilu si dat vale, ale s priatelstvom to asi tak nejde. tak neviem, co mam robit, lebo je fakt, ze mi momentalne dost lezie na nervy a hadat sa mi nechce a riesit sa to da asi len tak, ze to sama v sebe prekonam alebo skoncime.. je mi z toho smutno :no: ale asi to skoncim. uz sa mi nechce pocuvat, aka som blba, to si dokazem povedat aj sama. dokonca jej vadi, ked sa jej opytam ako sa ma, lebo vraj viem, ze sa ma zle, tak naco sa jej to pytam a nemam sa ani pytat co ma nove, lebo je jasne, ze nic a podla nej si chcem len rypnut..potrebujem pauzu :no: a nechapem, preco toto riesim vzdy v noci :G som unavenaaaaa..
11. decembra 2009 o 5:10 #80184nea
ÚčastníkNo a teraz, ked si sa na to vyspala, sa ti to ako javi? 😀
Neviem, podla mna bez ohladu na vsetko, co si napisala, bud mas potrebu sa s nou stretavat alebo nie. Od toho to vsetko zavisi.11. decembra 2009 o 6:22 #80186linaa
Účastník😆 padame do skoly
cez den nerozmyslam :)) teda nad hlupostami :))
jasne, ze ju chcem mat co najdlhsie, do vianoc sa vyhovorim na zhon a na vianoce sa mi to zas bude javit inak :angel: dufam..
kazdopadne som vdacna aj za to, co uz bolo, ak sa nas vztah aj zmeni alebo ochladne, bolo to pekne priatelstvo. len momentalne nie je. tak pokusim sa od nej chvilu abstinovat a bude dobre, snad :hard:11. decembra 2009 o 6:33 #80188ja si na dobrej kamarátke vážim práve úprimnosť, aj keď mi to nemusí dobre padnúť.
Naťahovať niečo len kvôli zásluhám za roky nemá veľký význam.
Uznávam, že som extrémista, ale ja bežne používam takéto pauzičky, aj mesačné 😆 a ľudia okolo si buď zvykli alebo nie. Tým chcem povedať, že ja sa do takýchto čisto dobrovoľných stretnutí nenútim, buď chcem a idem alebo nechcem a nejdem (keby sa to tak dalo aj s rodinou 😉 )11. decembra 2009 o 6:44 #80190Kirkuša
Účastníklinaa: som niekde citala ze kazdych 7 rokov sa v tele komplet vymenia vsetky bunky, takze nielen psychicky ale aj fyzicky je kazdy uz uplne iny clovek. No a za dalsich 7 rokov uz ani nehovorim!
Podla mna nechaj tomu volny priebeh, ked nemas aktualne chut sa stretavat, tak sa nestretavaj, nemusis vysvetlovat a ked nahodou opat chut dostanes tak sa to pokusis obnovit. Ale mam presne rovnaku skusenost, najlepsie kamosky zo ZS na zivot a na smrt ale teraz sme kazda diametralne inde, obcas pokecame, ale kontakty sa postupne riedia, uz si nerozumieme vo svojich motivoch atd, postupne sme uz skor zname ktore maju spomienky na nadhernu minulost. Myslim ze je to prirodzene, nic zvlastne na tom nie je, to je proste vyvoj niektorych vztahov takyto…
btw neskusis zmenit nazov temy na nieco viac charakterizujucejsie to o com to tu je?11. decembra 2009 o 6:48 #80192linaa
Účastníkasi hej :yes: len ked vsetci ostatni dokazu byt nielen uprimni, ale aj chapavi a mili…no nic, urcite sa s nou nerozidem, to by bolo moc, urcite by som si to vycitala, ona je uz fakt jak rodina…..skusim tu mesacnu pauzu a dufam, ze caro vianoc zaucinkuje…preco som zas zabudla vypisat nazov temy :no:
11. decembra 2009 o 6:52 #80194…
11. decembra 2009 o 7:14 #80196justina
Účastníkpočuj, Linaa…ja som mala takú dobrú kamošku, čo potom, keď sa naše cesty rozišli (ona VŠ, ja dieťa 🙂 ), začala byť akási čudná. Keď som sa jej na niečo sťažovala tak vždy odpovedala „Ja mám toto úplne v poriadku, aha“. (Ja toto nezvládam vs. mne to vždy išlo, s mužom sa akosi pričasto hádame vs. ja mám super vzťah, tešííím sa že ideme na predĺžený víkend na Lipt.Maru vs. Tam sme už boli stokrát, my ideme na 2 týždne do Paríža…..atd).
Pripadá mi trochu strojená. Už sa vlastne nestretávame, nie že by som ju „pustila k vode“, ale postupne to nejako vyplynulo. Občas si zavoláme, ale fakt 2x za rok, aj sme sa stretli a bola fajn, osviežujúca – občas človeku tá náladička „furt no problem“ neprekáža, ale necítila som úprimnosť. Ináč nemyslím, že chcela niečo hrať predomnou, to nie, ale sama pred sebou sa tak trochu štylizuje do roly ťažkej pohody, pričom viem, že taká nebola. Kde sa to naučila 😯 bohvie.
Takže – možno by si sa nemala snažiť robiť radikálne rozhodnutie. nechaj to plynúť. Keď na ňu budeš mať náladu, pôjdeš, keď nie, nepôjdeš, výhovorka sa nájde. Možno sa časom prestanete stretávať a bude to prirodzené. Alebo sa budete stretávať menej často. Ale musí to byť nepríjemné stretávať sa s niekým, kto mi ide na nervy…a možno keby si jej povedala, ako sa cítiš?
Myslím, že problém bude v tom, že ona má fakt iné starosti a iné radosti ako ty, keďže nemá svoju rodinu. Nevidí do toho – a ty zas už máš za sebou to obdobie, v ktorom je teraz ona. Normálna vec :yes:11. decembra 2009 o 8:24 #80198čika:
Účastníknemaju byt kamosky na to, aby si pofukali zranenia, sli sa niekam zabavit a povedali si, ake su uzasne
ano ale za kazdu cenu?
neviem, podla toho, na co sa citis, ak chces to priatelstvo vyhrotit s rizikom, ze sa utne, daj uprimne neprijemny pohovor v takom duchu, ako si napisala prvy prispevok. alebo skus nechat vysumiet…mozno je to momentalna ponorka. neviem, ci mas cas a energiu na stretavanie sa len zo zotrvacnosti…
ja som inac jedno kamaratstvo vyslovne prerusila – ale nemam z toho bohvieaky pocit, doteraz ma to trapi, ale uz to nemalo kam – asi, neviem, rozhodne to nebolo jednoduche rozhodnutie.11. decembra 2009 o 11:48 #80200Jasmin
Účastníkja si na dobrej kamarátke vážim práve úprimnosť, aj keď mi to nemusí dobre padnúť.
Naťahovať niečo len kvôli zásluhám za roky nemá veľký význam.
Uznávam, že som extrémista, ale ja bežne používam takéto pauzičky, aj mesačné 😆 a ľudia okolo si buď zvykli alebo nie. Tým chcem povedať, že ja sa do takýchto čisto dobrovoľných stretnutí nenútim, buď chcem a idem alebo nechcem a nejdem (keby sa to tak dalo aj s rodinou 😉 )tak s tymto suhlasim, pre mna je priatel ten, co ma sice podpori, poda rameno na vyplakanie, ale zaroven mi povie pravdu do oci, aj ked sa mi to nepaci. A ja robim to iste svojim kamaratkam.
A tiez som mala par dlhodobych priatelstiev, kde to casom zacalo byt na nervy. Tak som drzala a drzala a popritom mala nervy a nakoniec som to vzdy vyriesila pauzou. Niekedy to boli aj roky. Niekedy sa kamaratstvo obnovilo, ale uz v uplne inej dimenzii, uz to bolo zase dobrovolne a nie zo zvyku, obidve sme sa niekam posunuli, ziskali nove skusenosti a postoje a vztah akurat tak ziskal na kvalite. Ale uz to nikdy nebolo o tom, ze musim sa stretnut zo zvyku, akoby sa tato zavislost stratila a ten vztah bol taky volny, nesputavajuci, vyzrety, obohacujuci… neviem to dobre vysvetlit, ale ked je dlhodoby problem, resp. rozdiely, ktore kamaratky oddeluju coraz viac, tak si myslim, ze je nacase ist kazda svojou cestou, v klude, v mieri,… a ak to bolo naozaj kvalitne a uprimne priatelstvo, tak sa znova spoji, ale bude uplne inej kvality.
A niekedy sa uz nespoji, ale casom clovek pochopi, ze bolo to tak najlepsie, ze ta nazorova priepast by sa len prehlbovala a uz by ich spajal len ten zvyk a to potom uz nie je uprimne priatelstvo. Niekedy treba ludi pustit, aby si mohli ist svojou cestou a nie ich drzat pri sebe a snazit sa im nanutit nase postoje.
Linaa, tvoja kamoska je v uplne inej situacii, mozno ti zavidi, ze mas manzela a rodinu a mozno kvoli tomu trpi a ak je to tak, tak je pochopitelne, ze nechce pocuvat tvoje partnerske problemy a vsetky tie veci okolo deti…. ja by som takemuto priatelstvu dala pauzu, uz ked mas nervy a mas tendencie ju posudzovat, uz to nie je uprimne priatelstvo. Bud jej to na rovinu povies alebo potom nevyvijaj aktivitu a nechaj, nech sa to prirodzene prerusi a uvidis, ako ona zareaguje.19. decembra 2009 o 9:57 #80202Jaruška
ÚčastníkLinaa, ja mám podobnú skúsenosť s jednou kamoškou, o ktorej som si dlhé roky myslela, že je moja najlepšia. Ale v posledných asi 2-3 rokoch cítim, že sme naozaj názorovo úplne inde. Zatiaľ čo ja som sa ju snažila vždy pochopiť a vypočuť ju a aj na to nejako normálne aktívne reagovať a povzbudiť ju, ona si ma vypočula a často to bolo úplné odpinkanie alebo že ona to má ešte horšie. Prípadne oveľa lepšie. S ňou sa už nedalo podeliť o žiadnu radosť, ona sa z toho netešila, hneď začala o sebe. Ona nebola spokojná so svojím životom, ale nevidela tú kopu pozitívnych vecí, ktoré okolo seba mala a hnevala sa na to zlé, ale ani nebola schopná nejako sa rozhodnúť, či to zmení alebo nie. Hlavne som mala ale pocit, že keď sa rozprávam s ňou, akoby to už bolo rozprávanie do steny. Už ma to jednoducho nebavilo, nič mi to nedávalo.
Ale totálne ma dorazilo, keď som mala v zime úraz a viac ako mesiac som musela byť doma. Prosila som ju, aby ma prišla pozrieť, mala som dosť depku, taká návšteva by ma potešila, ale ona povedala, že nemôže a neprišla ani raz. Vtedy som si uvedomila, čo je to za kamarátstvo. A zistila som, že mám okolo seba iných ľudí, ktorí sú mi nablízku, keď niekoho potrebujem, s ktorými sa môžem porozprávať. A že treba bez pocitu trpkosti investovať aj od iných vzťahov.
Tak som si povedala, že jej nebudem volávať. Ona dosť čaká, že sa jej kamráti ozvú, takže ani ona nevolala, ešte tak raz-dva. Potom sme si obča napísali mail.
Momentálne medzi nami nie je žiadny hlboký vzťah, ale už si občas zavoláme. Možno pomaličky sa to trochu prehĺbi, ale ja to už nasilu nútiť nebudem. Možno to bude pekné aj také povrchné. Nechám to na čas.
Možno mi chýba, ale nie tá, čo sa z nej stala v posledných rokoch, ale tá stará kamoška. Tú však ja nikde nevypradiem a za tou smútiť nemôžem.
Linaa, ai by som ti radila, aby si sa s ňou nerozchádzala, len si dajte takú pauzu, ako hovoríš. Zvoľnite. Ľudia sa časom menia. Ak ti momentálne nevyhovuje, aká je, tak sa nemusíš s ňou stretávať.
19. decembra 2009 o 14:13 #80204LIBERTAS
Účastníkno asi je pravda, že sa ľudia menia…menia sa ich životné cesty a tým sa okresávajú a potom už dobré kamarátky nezapadnú do seba ako také puzzle…
-
AutorPríspevky
- Musíte byť prihlásený, aby ste mohli odpovedať na túto tému.
