- Toto téma obsahuje 13 odpovedí, 1 hlas, a bola naposledny upravená pred 17 rokmi od
eva_a.
-
AutorPríspevky
-
31. októbra 2009 o 22:37 #73524
nepáli ma to ale zaujíma…sú dušičky a chodíme „na hroby“ a spomíname na tých, ktorí tu už nie sú…kto ako? A rozmýšľate pri tom aj nad tým, že aj vy tu už raz nebudete?
Boli sme tiež dnes na cintoríne spolu s manželom, dcérkou a aj mojou mamou. A bolo nám spolu veľmi dobre a veselo. Miestami sme sa museli krotiť, pretože sme mali úplne hihňavú náladu, všetko prekypovalo životom a smiechom a nechceli sme na cintoríne spôsobovať pohoršenie. Ale moja mama spomínala na tie veselé chvíle s blízkymi, ktorí tu už nie sú. A opäť raz prízvukovala, že na pohrebe chce aby sme jej dali zahrať tento twist song : http://www.youtube.com/watch?v=LVQ0MXp- … re=related 😆 Viem, že to myslí smrteľne vážne a ak sa toho v zdraví dožijeme, dám jej to zahrať. Ten text je v pohrebnom kontexte úplne skvelý 😉 . A tiež nás aj spolu s mužom nahovárala aby sme sa nechali po smrti pochovať tam, kde bude aj ona, do hrobu po jej mame…že nám tam bude spolu dobre 🙂 . A muž len vtipkoval, že ak si tam vezme so sebou aj televízor, tak to radšej nie :). A vy ako? Viem, že čerstvé smútky sú veľmi bolestivé, a hoci som niekedy celkom zmierená, inokedy pri predstave konca „púšťam do gatí“ A vy ako dušičkujete?31. októbra 2009 o 23:14 #73526rozprávka
Účastníka hoci som niekedy celkom zmierená, inokedy pri predstave konca „púšťam do gatí“
tak nejak aj ja 🙂 myslím koniec mojich blízkych…ten môj ako keby sa ma ani netýkal 🙂
a nedušičkujem už niekoľko rokov…naposledy som bola na cintoríne hádam pred piatimi rokmi…možno aj dávnejšie…
1. novembra 2009 o 1:21 #73528slniecko
Účastník[quote=“calendula“]a hoci som niekedy celkom zmierená, inokedy pri predstave konca „púšťam do gatí“
tak nejak aj ja 🙂 myslím koniec mojich blízkych…ten môj ako keby sa ma ani netýkal 🙂
a nedušičkujem už niekoľko rokov…naposledy som bola na cintoríne hádam pred piatimi rokmi…možno aj dávnejšie…[/quote]
Tak to ja aj zo svojej, aj zo svojich blizkych….1. novembra 2009 o 7:28 #73530Kirkuša
ÚčastníkVsetci na ktorych mi zalezi zatial, aj ked nie vsetci to o osebe navzajom vedia, vyjadrili prianie ze nechcu pevny hrob ale chu byt rozpraseni. Jednak im to viac symbolizuje vratenie sa spat do kolobehu ale zaroven nechcu zaberat miesto a priputavat pozostalych na neho – spomienky maju byt v srdci. Viac z tychto ludi ma dokonca predstavu v akom prostredi by to mohlo byt, co ale vedia ze mozne nebude, popol sa uz pozostalym len tak nevydava, musi zostat na cintorine.
Celkom sa mi tato idea paci, tusim aj ja to tak budem chciet. Kto bude citit potrebu zapalit sviecku na oficialnom mieste, moze tak spravit na ktoromkolvek cintorine pri spolocnych svieckovych poliach, ktorych atmosfera ma podla mna aj tak najviac co do seba, nez si „sebcit“ upravovanim toho „svojho“ miestecka.
S ideou skor veselych spomienok v zmysle ako o nich pise calendula by som sa aj stotoznovala, pacil sa mi dokonca aj bujary pohreb plny veselia ako bol prezentonany v rozpravke Perinbaba ked zomrel ten principal potulnych komediantov, taky symbol ze zivot nakoniec poraza smrt, ale zase nevravim ze aj ticha pieta ma nieco do seba.
Mne zatial umrel len jeden blizky clovek – najlepsi kamarat moj aj mojho muza este z predrodicovskych cias, zomrel pred rokom ako 33rocny pri autonehode, zostali po nom 2 male deti a jeho zena pol roka na utlmovacich liekoch. Tam som tiez plakavala, hanba, nehanba, ono je to asi ine ked zomrie starsi covek co uz ma veci tu na zemi viac menej pouzatvarane a niekto nahle tak ze po nom zostane diera..teraz po roku uz si spominam na to mile a dobre co sme poprezivali, ale nedokazem sa ubranit aj myslienkam na zmarene plany ktore sme mali porozbehavane, veci ktore sme chceli este zazit…atd..Syn vcera filozofoval ako nam ako rodicom bude raz chodit zapalovat sviecocky na hrob a prislo mu to cele vesele a mile. Zatial mu zomrel len psi kamarat, ale bol to pes na ktorom dost visel, bol to skutocne dobry kamos. Kedze bol starkych ktori byvaju v byte, skoncil aby nemusel byt vyhodeny do smetiaka ci v nejakej spadovej kafilerke sme boli poproseni ci nemoze byt pochovany na nasej zahrade. Nuz privolili sme. Syn sa nad to miesto chodi so psom obcas rozpravat, resp. ukazuje ludom ze tam dole lezi „jeho psik“ – opat cele to ma vesely nadych, vzdy spomina ako ho mal rad. Paradoxne akoby mu nechybal a pritom city k nemu nestratil. Je mi jasne ze vacsina ludi si tou hrozou zo smrti asi prejde, takze ho to mozno este caka, zatial vsak plne naplnuje to o com pise calendula. A v podobnom duchu som aj ja ako male dievca reagovala na smrt mojej babky vtedy, nakreslila som cierne vykresy, lebo som si vsimla ze cierna farba sa u dospelych s touto temou spaja a veselo ich rozhadzovala do vzduchu po byte, chcela som ich vziat aj na cintorin a nejak to tam s nimi ozdobit, ale vysluzila som si len nesuhlasne ostre pohlady dospelych. Male deti to asi vsetko beru inak, prirodzenejsie…
Pokial ide o roznu upravu hrobov, velke vence s ktorymi sa tolko ludi teperi po uliciach, pravduovediac to nechapem. V istom zmysle sa stotoznujem s poslednym odstavcom v tomto blogu: http://sefcik.blog.sme.sk/c/208712/Inve … tvych.html
Proste ked uz tak jednoduchost, symbolika, a nie prepych- ten je dost odveci v tomto pripade…1. novembra 2009 o 8:17 #73532mimad
Účastníkfúha, teraz som si pri čítaní príspevkov spomenula na môjho syna, ako včera na cintoríne vykrikoval, že chce vidieť truhlu aj s kostrou…… pri každom hrobe…. som mala z neho dosť…. 🙄 .Tiež to pomímam skôr symbolicky, žiaden prepych, tichú spomienku, nebránim sa hlavne tým príjemným. 😉 S vlastnou smrteľnosťou som sa prvýkrát vyrovnávala v dospelosti, druhýkrát keď sa narodili deti… so smrteľnosťou ostatných členov rodiny je to horšie, aj teraz sa bojím ako dopadne otcova operácia srdca na budúci týždeň….. :sleep:
1. novembra 2009 o 23:16 #73534Kirkuša aj mne zomrel kamarát pred rokom v tom veku a tiež mal dve detičky 🙁 😯
2. novembra 2009 o 6:38 #73536Kirkuša
ÚčastníkCalendula a ake su/boli inicialy jeho mena? Mozno zistime ze sme mali spolocneho kamarata…
Tomu nasmu sa na pohrebe citali mimo ine tieto slova: „Nikto nie je ostrovom samým pre seba; každý je kusom pevniny, kusom súše; a ak more odmyje hrudu, Európa sa zmenší, akoby sa stratil výbežok zeme alebo sídlo tvojich priateľov či tvoje vlastné; smrť každého človeka umenší mňa, lebo ja som súčasťou človečenstva; a preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia do hrobu; zvonia tebe.“
2. novembra 2009 o 10:24 #73538napíšem ti Kirkuša do ss…nehodí sa to takto verejne…
2. novembra 2009 o 10:40 #73540nea
ÚčastníkJa k tomu nemam ziadny vztah.
Moja mama je zo mna uz niekolko rokov zdesena, nestastna 🙄
Ona sa na hroby ide vyplakat rada, niekolkokrat do roka.
Ja som prestala chodit pred par rokmi, presne z toho dovodu, preco som prestala kedysi navstevovat omse svate – absolutne nic pri tom necitim, prazdno, tma :whist:
Zhodou okolnosti, vcera som na cintorine bola, lebo mama chcela zobrat maleho, tak som isla s nimi ako doprovod, ci skor krotitel malej divej selmy…. bola som asi po 5 rokoch a opat som sa len presvedcila, ze nic sa v mojich vnutornych pochodoch nezmenilo.
Vnimala som to ciste z estetickeho hladiska – boli sme vecer, vsade plno svetielok, bolo to pekne.2. novembra 2009 o 11:35 #73542To máš dobré Nea – smrť sa ťa netýka a možno raz na teba aj zabudne…dobrá taktika
2. novembra 2009 o 11:46 #73544nea
ÚčastníkOoooooo, to nie, z tohto zoznamu sa vypadnut neda :no:
2. novembra 2009 o 17:01 #73546Kirkuša
ÚčastníkNeda mi este k tejto teme, minule som nasla na jednej diskusii fotku nejakeho prispievatela, ktory sa odfotil pred branou maleho cintorina vnejakej zastrcenej ceskej dedinke. Ten napis nad branou mi prijde uplne genialny. Jednak je to nespochybnitelna pravda, jednoducha a priamociara a pritom na zamyslenie a vyhovuje vkusu snad kazdeho mozneho svetonazoru-nazoru co je po smrti.
2. novembra 2009 o 18:16 #73548nea
Účastníkano, tento text povodne v latincine sa zacal v stredoveku davat na portaly kostnic a brany cintorinov. Je to vystizne, suhlasim :yes:
2. novembra 2009 o 22:58 #73550eva_a
ÚčastníkJa k tomu nemam ziadny vztah.
Moja mama je zo mna uz niekolko rokov zdesena, nestastna 🙄
Ona sa na hroby ide vyplakat rada, niekolkokrat do roka.
Ja som prestala chodit pred par rokmi, presne z toho dovodu, preco som prestala kedysi navstevovat omse svate – absolutne nic pri tom necitim, prazdno, tma :whist:
Zhodou okolnosti, vcera som na cintorine bola, lebo mama chcela zobrat maleho, tak som isla s nimi ako doprovod, ci skor krotitel malej divej selmy…. bola som asi po 5 rokoch a opat som sa len presvedcila, ze nic sa v mojich vnutornych pochodoch nezmenilo.
Vnimala som to ciste z estetickeho hladiska – boli sme vecer, vsade plno svetielok, bolo to pekne.Nea, dlho som to brala presne tak ako Ty. Ale…
Pred 6-timi rokmi zomrela jedna moja stara mama a tak mi to nejak zacalo dochadzat, ale uplne inac to vnimam tento rok, ked zomrela moja druha stara mama, s ktorou sme boli takmer denne v kontakte. Prave teraz je tomu pol roka, tak je to take… ine. Prave poslednu noc sa mi s nou aj snivalo.
A tento rok zomrela aj manzelova stara mama, tak sme mali taky smutnejsi rok. Trochu viac spominame. -
AutorPríspevky
- Musíte byť prihlásený, aby ste mohli odpovedať na túto tému.
