Ahojte, po väčšine asi dámy.
Neviem ako to dostať von, neviem čo očakávam, skúšam. Hlavne sa chcem asi vyrozprávať a poznať iný, nestranný názor. Ideálne z pohľadu žien.
Tak aspoň zbežné predstavenie. Mám 30r, som 10 rokov vo vzťahu, z toho 7,5 ženatý. Mám doma malého 6r škôlkara a teda moju polovičku. Vždy som bol uzavretý, introvertný typ. K šťastiu nepotrebujem spoločnosť. Moja polovička je taký mix extrovert, introvert, občas dosť impulzívna. Mám prácu, ktorá ma baví, slušne živí a z veľkej časti je naša domácnosť závislá od prímu ktorý zabezpečujem.
Asi ako každý vzťah, aj u nás boli popri bežnom, normálnom fungovaní isté turbulencie. Akurát u nás to nefunguje hádkou, ale tým že ja sa uzavriem, urazím a prestanem komunikovať. Isté obdobie sme vedeli fungovať tak, že to zo mňa polovička ťahala a nakoniec sme vždy našli riešenie. Keďže ale nezaznamenala progres z mojej strany, prestalo ju to baviť a tak momentálne pri mojom urazení vydržíme dlhšie ticho obaja. Moje ofuky väčšinou vychádzajú z pocitu nedostatku sexu. Všetko to boli ale viac menej ľahko riešiteľné veci. Vedeli sme fungovať jeden pre druhého, dopĺňať sa. Toť úvod. A teraz.
2010-2013: pracujem pre firmy, kde mám kolegyne na ktoré moja manželka žiarlila. No začala o tom veľa čítať a hľadať riešenie a dokázala sa s tým zmieriť a brať to v pohode.
2015: cca v tomto roku sa manželka začala zaujímať o alternatívne vzdelávanie detí, keďže potomok potreboval škôlku a štátny systém moju polovičku neoslovoval. Zoznámila sa s novým okruhom ľudí. Založili spolu združenie a otvorili si škôlku. Začalo sa obdobie, kedy som prestal byť pre ženu jedným z hlavných bodov záujmu a len pomaly a ťažko som sa s tým zmieroval. Ale ako tak som to zvládal. Nerozumiem však úplne tomu čo robia, som technik a toto je pre mňa iný svet, iné zmýšľanie o veciach.
2016: Začiatkom roka v rámci ťažšieho partnerského obdobia som sa platonicky zaľúbil to jednej slečny (osobne sme sa nepoznali). Poslal som jej anonymne zopár mailov a ukončil to. Keďže ma to trápilo, priznal som sa manželke a ona to prijala, pochopila a nikdy mi to nevyčítala.
Škôlka napreduje, rozrastá sa, povinnosti pribúdajú. Od začiatku celého tohoto projektu je súčasťou ich týmu jeden chalan. Volajme ho D. Dávnejšie som si všimol, že si rozumejú. Raz sa mi manželka priznala, chcela aby som to vedel, nežiarlil a nemyslel si hlúposti, že sú naozaj len veľmi dobrí kamaráti. Že lepšieho asi nikdy nemala (a ja????). Dá sa s ním o všetkom porozprávať. Keďže tento D je aj synovým učiteľom, často sa stane že mi syn rozpráva aký je D super a často sa pomýli a mňa osloví D. Ak som na neho žiarlil pred tým, po tom som na neho žiarlil totálne. Jeden letný deň sa aj napriek tomu že sa mi to nepáčilo, vybrali spolu liezť na skaly + prespávačka dakde mimo v lese. Nie že by som ja o také nemal záujem, ale vraj on vie výborne motivovať a nadchnúť ľudí pre vec. Po návrate som bol pár dní nasratý že šla. Keď to konečne prešlo a zmieril som sa s tým, stalo sa počas sexu, že ma oslovila "D". Dlho som sa z toho dostával, ale nakoniec sme šli ďalej. K tomu výletu podotknem že som jej vtedy povedal že nie som jej manžel, aby som jej niečo zakazoval, ale že sa mi to nepáči.
2017: škôlka sa stala populárna, je veľký záujem. Je okolo toho veľa roboty. Moja žena tým žije, často chodí na teambuildingy, porady, rodičká. Domov chodieva neskoro. Škôlka sa rozrastá a sťahuje, snažím sa pomáhať s jej budovaním. Nie pre to že by som po tom túžil, ale beriem to ako dôležité pre moju polovičku, tak sa zapájam. Zabezpečujem im stavebné veci. To je brané ako samozrejmosť, nie som si istý, či mi zato niekedy poďakovala, lebo veď tam chodí aj môj syn. Aj napriek tomu že po situácii z 2016 som ju poprosil aby nevyhľadávala situácie, kde bude sama s D, vrátilo sa to do pôvodných koľají. A tak som sa raz na jar rozhodol že ju akože náhodou skontrolujem v robote keď tam po práci ostala s ním sama. Našiel som ich v dosť zvláštnej situácii. Ležali spolu na posteli, nie úplne pri sebe ale blízko. Boli oblečení. V tej chvíli som sa otočil nasral a odišiel. Toto obdobie dopadlo tak že sme sa skoro rozviedli. Ja som mal pocit že ma podviedla a ona mala pocit že so mnou nemôže byť lebo som ju prišiel skontrolovať, čo znamená že jej neverím. Trvalo to pomerne dlho, ale aj s podporou psychológa sme si to vysvetlili a dostali sa cez to. S jej kolegom sa bežne vídam ďalej, nikdy som mu za to nedal ani facku ani nič nepovedal (nepriamo to mám zakázané). Myslím, že od septrembra - októbra sa nám darilo fungovať tak, že sme sa spolu znova cítili šťastní a spokojní. Koncom roka začína projekt so vzdelávaním expandovať na celoštátnu úroveň s prepojením na zahraničie, rozbieha sa rozšírenie aj na školu. Tesne pred vianocami sa situácia zase zmenila a dokázali sme si povedať že to zase nie je ono ale zase sme to prekonali. Koncom roka som jej kúpil auto, aby mala jednoduchšie cestovanie a mohla domov chodiť skôr. Nech nemusí po večeroch čakať na spoje.
2018: V podstate pokračuje koniec 2017. Aj napriek autu začína chodiť domov ešte neskôr, lebo predsa nie je odkázaná na spoje. Ja ako každý rok mám v zime menej práce. So škôlkou, školou a celoštátnou úrovňou má manželka toľko práce, že sa začínam cítiť odstrčený (teda to sa stávalo aj inokedy, ale v menšej miere). S kolegom zase bežne bývajú sami. Sťažovať sa na to nemôžem. Vie že žiarlim ale považuje to za môj problém, "je to len v tvojej hlave" mi hovorieva. Včera, mal som už pár dní pocit, že sa na mňa hnevá. Keď som sa pritúlil vôbec na to nereagovala, každý večer má kopu roboty alebo je dakde preč. Často príde neskoro, potom zapne počítač a potom ide spať, strašne unavená. Ja túžim po sexe, mám smolu, zase... Opýtal som sa jej čo sa deje (ojedinelá situácia, skôr to bývalo naopak). Nič, nič, nič, až teda nakoniec že ju naštvalo že som jej pred pár dňami napísal že ďalší týždeň bude na prd lebo sa uvidíme ešte menej ako inokedy. V rámci medzinárodnej spolupráce tu majú hostí zo zahraničia na workshop. Dlho to pripravuje a teší sa na to. Vysvetľujem jej že som to myslel romantickejšie ako to vyznelo, len že sa mi nepáči, že sa málo uvidíme. Na čo ona odpovedá, že v čom je problém, že aj tak spolu doma trávime iba hluchý čas. Obaja sedíme za svojím PC a pracujeme. Rozumiem že sa ani poriadne nerozprávame a jej to chýba (pre mňa rozhovor nie je až taký dôležitý, skôr ma napĺňa telesný kontakt). Na druhú stranu nepostrehol som, že by mala záujem sa so mnou rozprávať. Nikdy som ju neodmietol, nezastavil, keď sa rozprávať chcela. Musím ale podotknúť, že som skôr naslúchač ako rozprávač. Moje komunikovanie o osobných veciach je veľmi neobratné a často poviem niečo čo vyznie úplne inak, alebo sa ani nedokážem vyjadriť. Snažil som sa jej vysvetliť, že trávenie času si predstavujem aj tak že sa len pritúlime a že keď to teraz nerobíme cítim sa odstrčený. Povedal som jej že sa mi nepáči že sa jej snažím nechávať priestor na budovanie jej sna a ona to berie ako samozrejmosť. Že by som za to prijal nejakú vďaku, chcel by som mať pocit že si je vedomá čo pre ňu robím a váži si to. Pre mňa to nie je zadarmo. Často ruším moje plány, pracovné povinnosti, pred klientmi potom vypadám ako trtko. Povedala mi ale že podľa nej to je samozrejmosť že sa postarám o syna, urobím nákup, navarím večeru, uložím syna. Veď je to aj môj syn a moja domácnosť.
Snažil som sa prísť aj na to, prečo ten čas považuje za hluchý čas. Navrhol som jej, aby sme si našli niečo spoločné. Nech začneme spolu cvičiť, liezť po skalách, chodiť na tanečnú.... Nie ona má toho toľko že si nevie predstaviť, že by tam ešte niečo dokázala zmestiť. Keď som sa jej pýtal ako to teda ideme riešiť, aby náš spoločný čas bol pre nás prínosný povedala že nevie, že sa proste iba musíme snažiť.
Toť asi taká stručná schéma. Nedá sa to celé opísať, momentov vzniká množstvo iných, dobrých aj zlých. Asi z textu vyznie že moja žena je nejaká čudná (nie je, je komplikovaná, obaja sme, ale každí inak). Obaja veľa pracujeme, obaja svojou prácou žijeme. Akurát moja práca nás živí, jej práca je také drobné prilepšenie. Pretože ona to čo robí nerobí pre peniaze (podľa jej slov).
Ľúbim ju, teda myslím, že ešte stále hej, a na jej obranu musím napísať, že je to úžasná žena, super mama. Ale mám pocit že sa od seba čím ďalej tým viac vzďaľujeme. Nevieme nájsť spoločné témy. Často sa pristihnem pri myšlienkach, či by pre nás nebol rozchod tým najlepším riešením (nechávam si ich pre seba). Na druhú stranu viem že ju nechcem stratiť, neviem, nechcem si predstaviť, čo by bolo potom, bojím sa, že by som sa zrútil. Som na ňu dosť naviazaný, keďže nemám (ozajstných) kamarátov. Nemám s kým zdieľať svoje pocity a jej sa často bojím zdôveriť, pretože sa nepochopíme.
Chcel by som mať znova pocit že pre ňu znamenám viac ako len spolubývajúci.
Korektné ešte bude keď napíšem aj to že moje ofuky často, väčšinou súvisia so sexom a jeho kvalitou-kvantitou. Pre bežné fungovanie potrebujem veľa sexu. Keď ho mám dostatok a som uspokojený, som uvoľnený a dokážem byť otvorenejší a vnímavejší voči manželke. Dokážem lepšie uspokojovať jej potreby s psychickou blízkosťou.
Aj dnes. som bol naštvaný, lebo znova mali poradu. Ja som od rána behal s potomkom po doktoroch a potom som si zobral voľno z práce a bol s ním doma celý deň. A ona sa zdržala s kolegovcami do 22:30, potrebovali sa porozprávať. Hrýzol som si do jazyka a tváril sa OK, bol som milý ako by sa nič nestalo. Nakoniec sme aj sex mali a ja dokončujem tento príspevok s pocitom že veď zase bude OK. Ešte pred dvoma hodinami som pritom rozmýšľal nad rozvodom. Psycho.
Dámy, je normálne, že žena taýto prístup manžela pokladá za samozrejmosť? Máte to tak všetky?
Príde vám normálne sťažovať sa že spolu neužitočne trávime čas, ale nedať žiadny návrh na zlepšenie? Moje návrhy šmahom ruky zrušiť.
ďakujem
Jacub
