Dobry den! Som tu novacikom. Hladala som nejaky zensky kruh, kde by som ziskala nestranne nazory a posilnenie od rozumnych zien. A vybrala som si vas. :yes:
Fakty o mojom manzelstve: skoro 18 rokov sme spolu, takmer 9 rokov sme manzelmi, mame 3 chcene deti, obaja sme dost slusni a vzdelani ludia.
Uz dlhsiu dobu sa do nasho vztahu vkradali rozpory a spory, ale popri tej robote okolo deti atd. som tomu asi nevenovala dostatok pozornosti. Od zaciatku medzi nami boli aj rozdiely, ale to spolocne, co nas spajalo a obohacovalo, vzdy bolo silnejsie a drzalo nas spolu. Sme pomerne temperamentni a svojhlavi ludia, takze nejake tie talianske sceny sa nam nevyhybali. Mala som vsak pocit, ze je to prirodzenou sucastou nasho zivota a nezruinuje nas to. Asi som nas precenila. Manzel pochadza z intelektualnej rodiny, kde prevladaju skor konzervativne nazory (najma na rodove zalezitosti) a orientacia na materialno. Kde muz a jeho kariera boli vzdy prvorade a ostatni sa tomu prisposobovali. Kde muz pozival uctu a zena sa rada (?) starala o blaho ostatnych s dostojnostou a bez ponosov (?). Prevladaju u nich konzervativne hodnoty. Manzel je jedinacik a je to na nom citit v dobrom aj zlom.
Moji rodicia nezili v najlepsom manzelstve. Zazili sme doma kadeco (aj otcov alkohol a nasilie, aj maminu manipulativnost a sebastrednost), ale moji rodicia su velmi pracoviti, sikovni a otvoreni novym nazorom. Nikdy sa nevyhybali ziadnej praci - otec v pohode navaril, mama dokazala sama vytapetovat byt. Bolo nas viacej deti, takze to bolo dost akcne. Ja som pomerne nekonvencna a neorientovana prilis na materialne hodnoty. Okrem toho byvam obcas naladova a vo vyhrotenych situaciach mam sklon k agresivite (boli aj lietajuce salky, aj detom na zadok, aj velky krik atd.).
Skratim to. Jedneho dna, ked mi bolo objektivne velmi tazko a potrebovala som pevne rameno na opretie a vydatnu pomoc, som precitla a zistila, ze manzel ma ma plne zuby. Vyslovene mam pocit, ze ziskal na mna alergiu. Mozno mu len dosla trpezlivost, mozno sa casom oslabilo to pekne, co nas spajalo, mozno vekom viac inklinujeme k hodnotam svojich rodicov a tym padom narazame na zasadne rozdiely.
Co s tym? Rozdychat ako prirodzenu sucast zivota a pockat, ze to prejde? Snazit sa riesit, komunikovat, pitvat? (v diskusiach velmi skoro koncime nepochopenim a manzel ma obvykle zrusi, ze sa uz nevie a nechce so mnou bavit) Neriesit a kvoli detom pretrpiet nejakych par rokov? :-??
Spajaju nas najma deti a sex (ale kedze my zeny to nemame take lahke s oddelenim sexu a citov, tak obcas mam pocit, ze mi z toho preskoci), manzel sa dokonca systematicky vyhyba spolocnym akciam so mnou a prilezitostne, podla stupna nastvania na mna, sa odstahovava zo spalne. :skuli:
Tak, baba, rad! Dakujem!