- Toto téma obsahuje 21 odpovedí, 1 hlas, a bola naposledny upravená pred 14 rokmi, 2 mesiacmi od
najJulinka.
-
AutorPríspevky
-
23. marca 2009 o 21:31 #419430
ksichta
ÚčastníkMám problém s ktorým som trošku rátala a mala možno aj pred adopciou pri mojom synčekovi ale teraz mi to príde celé také vypuklejšie. Pocit, že ma všetci sledujú, či to s babami zvládam, ako to zvládam, aké „hrozné“ chyby robím… Dosť ma to gniavi, lebo mám pocit, že za mojim chrbtom každý rieši, či na výchovu dvojičiek mám, alebo nie, mám pocit, že som sledovaná, či ich mám dostatočne rada, ako sa k nim správam, či ma poslúchajú, či neuprednostňujem syna, či on nežiarli … Neviem, som zrejme ten typ človeka, ktorý rieši aj okolie a má večné dilemy, ke´d chce ísť vlastnou cestou. V poslednej dobe som mala také trochu ťažšie obdobie, bola som uťahaná ako kôň, niekedy podráždenejšia, ostrejšia. Ćasto sme s malými riešili to, že sa nemôžu vrhať a bozkávať neznámych ľudí v obchode, že nemôžu dôverovať hocikomu a skákať na ruky neznámym ľuďom, liezť im do tašiek a pýtať si od nich jedlo a sladkosti… Niekedy je to riadne trápne, lebo tí ľudia nechápu, prečo to svojim deťom nedovolím, ke´d je to také milé. Vadilo mi napríklad, že ak sme boli trebárs na lyžovačke, baby si obehli izby na chate, všade niečo vydrankali a nacpali sa sladkosťami a ja som ani nemala riadny prehľad, čo kde scharmstli, iba normálne jedlo už potom nejedli. No a keď som sa hnevala, mala som pocit, že ľudia sú zaskočení, že čo sa hnevám, veď oni im radi dajú. Takých drobností je plno. Niekedy trucujú a ke´d im niečo nedovolím, snažia sa to drankať od niekoho iného, je jedno koho. Potom pôsobím, akože som príliš prísna, že ich iba buzerujem a chcem ich mať vždy pod kontrolou, potom začnem mať pocit, že musím okoliu vysvetľovať, prečo robím tak, ako robím, akoby som čakala, že mi to odobria. Ale ja mám fakt pocit, najmä teraz v úvode, že ich naozaj potrebujem mať pod kontrolou, že jednoducho nemôžu poletovať od osoby k osobe a vyberať si, čo im kto ponúkne. Tiež viem, že zopár ľudí sa našu adopciu dívalo skepticky (jasné, že so svokrom na čele). Mám pocit, že sa stále čaká, kedy sa potvrdia tie ich reči a ja padnem na hubu, lebo podľa niektorých nemám na to , aby som zvládala viac detí. Neviem, zrjeme som na tieto veci precitlivelá, možno to vôbec nie je takto a v podstate nemám nijaký konkrétny dôkaz ani dôvod, ale skrátka mám ten pocit. Preto je mi fakt dosť nepríjemné riešiť s nimi nejaké problémy na verejnosti a najmä tie vyššie opísané, lebo sa to stretáva s absolútnym nepochopením. Neviem, mám pocit, že ak by to robilo biodieťa , je to asi niečo iné. Skrátka mám pocit, že musím popracovať na tom, aby si baby uvedomili, že nie je nutné líškať sa každému, že my sme ich rodina a nemôžu sa rovnako správať k cudzej tete v obchode (niekedy sa mi stalo, že sa mi niekde vonku zavesili na cudziu pani a vrieskali, ke´d som ich brala od nej, poprípade sa niekomu dobíjali do nákupnej tašky a pýtali si, čo tam majú a či si môžu vziať – jasné, že som im vždy zabránila). Viem, že je to dosť častý spôsob správania domovákov, viem aj prečo sa tak správajú, ale viem aj to, že to, čo je milé, teraz , keď majú 4 roky bude už o také dva roky vlezlé a drzé,a nechcem, aby ich ľudia vnímali ako nejaké malé otravné muchy. Taktiež nemám chuť každému vysvetľovať, že sú to domováci, a že to, čo sa niekomu zdá byť milé, je neprirodzené a preto to nebudem tolerovať. Stojí ma to ale riadne nervy a cítim sa veľmi nepríjemne, keď k takej situácii dôjde. Môžem povedať, že asi jediné miesto, kde fakt nemám problém a v pohode riešim veci po svojom je u mojich rodičov a segry, ktorí sa mi do toho viacmenej nemontujú a aj malé berú úplne ako svoje.
23. marca 2009 o 22:09 #419435ditush
ÚčastníkMyslim si,ze baby su proste socialne a emocionalne nevyvinute, poskodene, a moze trvat roky kym z nich nieco ‚bude‘.Ale to je normalne- nebrala si predsa tieto 4 rocne deti z decaku, aby doplnili rodinu o biologickych surodencov, ale aby si detom dala sancu; cize pre seba si si zvolila tvrdu pracu. co sa mozu druhi cudovat -robis predsa pracu, s nejasnym vysledkom-a nie nejake velke lacne gesto. mozes len skusat, to je tvoja vec- inac by som to ani nepredstavovala druhym ludom. nie ako dcery, ale v prvom rade praca bez zaruky. co tam chcu kritizovat a ohovarat? na tvojom mieste pouzivam hlavne trpezlivost a hladam rady u odbornika- na spravanie ake opisujes je to treba.
24. marca 2009 o 21:49 #419439ksichta
ÚčastníkDitush, diki za reakciu, priznám sa, nechcela som veľmi riešiť baby, lebo ich správanie je vcelku typické pre domovákov, ako som už písala, čakali sme to a rátali sme s tým, takže nie je to nič nové ani prekvapivé. Sú u nás veľmi krátko, aby sme mohli hovoriť o nejakom naviazaní, a v podstate rada odborníka bola maximálne sa im venovať , dať im pocítiť, že ich ľúbime. V mojom príspevku som sa skôr chcela jednoducho vyliať, prípadne zistiť, či to takto vníma ja niekto iný, či je to zvyčajné a ako to ľudia riešia. Často totiž narážam na určitý nepomer. Ak som bola uťahaná pri mojom synčekovi, ke´d bol malý , nebol problém to kedykoľvek a kdekoľvek „zverejniť“ – väčšina žien sa niekedy posťažuje, že sú z výchovy detí uťahané. Keď sa však chcem posťažovať, ako adoptívny rodič, veľmi často si vypočujem reakciu štýlu – veď máš čo si chcela, musela si vedieť, do čoho ideš, asi to predsa len nezvládaš, čo vás vlastne na tej príprave naučili 😕 A toto ma mimoriadne ubíja. Akoby adoptívny rodič musel byť nadčlovek, vždy pripravený riešiť ťažké dilemy, výchovné problémy zranených detí, akoby nemal nárok robiť chyby…. S veľa vecami som samozrejme rátala a bola som na to psychicky pripravená, ale to predsa neznamená, že sa predadopčnou prípravou stávam automaticky perpetum mobile, ktoré nikdy nezlyhá, vždy šľape na plno, vždy vie správne zareagovať a je stále nad vecou. Človek sám často v mnohých veciach tápa a poučovnaie o tom, aké je to všetko ťažké a rôzne pochybnosti zo strany okolia , môžu v ťažších situáciach narobiť iba hlavu v smútku. Je veľmi ťažké rátať s tým, že z našich detí možno „nič nebude“ a zároveň im vlievať dôveru, že niečo v živote dokážu. Ak ich budem od začiatku brať ako pochybnú investíciu a tvrdú drinu, ako ich presvedčím, aby verili sami sebe, aby verili mne? Snažím sa byť realistická, ale je veľmi ťažké niečo odhadovať. Veľmi chcem, aby cítili, že ich mám rada, nech robia čokoľvek. Cítim, že do toho nemôžem ísť s tým, že idem priniesť obrovskú obetu, že urobím veľkú drinu a dopredu čakať, že to zrejme bude zbytočné. Tiež nechcem od nich čakať nereálne veci a tváriť sa, že stačí, keď ich budem mať rada a všetko sa vyrieši. Neviem, možno som na niektoré veci zbytočne precitlivelá a možno to ľudia vnímajú úplne inak a možno mi fakt držia palce, hoci ja tomu neverím….Ako to vnímate ostatní?
25. marca 2009 o 7:12 #419443justina
ÚčastníkAhoj Ksichta, ja teda nie som nejaky znalec, ale pytas sa, ako to vidime my, takze predpokladam, ze chces co najviac reakcii a nie nejake zasvatene odpovede 🙂
Takze predovsetkym – az takyto altruizmus aky prejavujes ty a tebe podobni adoptivni rodicia /co maju al. mozu mat vlastne deti/ ide dost mimo mna, a zrejme aj mimo velkej vacsiny ludi. Musim si priznat, ze ja by som nemala na to, aby som si takto zarobila na dlhodobe problemy, aj ked vysledok moze byt taky krasny, ze v podstate zachranis zivot dvom detom.
Takze vsetci, ktori su ako ja, mozu akurat tak sklopit usi a namiesto toho, aby kritizovali ako nezvladas baby, pozriet sa radsej, ako nezvladaju vlastne deti. KAZDY z nas obcas svoje deti nezvlada, no a?
To ti niekto aj povedal, ze si vedela, do coho ides??? No ja mam skor dojem, ze si vedela priblizne priblizne, do coho ides 🙂 mimochodom, kto ma vlastne deti- ten vedel, do coho ide? 😆
Vies, ludia su strasne mudri, ked maju radit inym, hoci aj v dobrom. Cudzi problem je vzdy tak trochu priehladny a ma jasne riesenie 🙂 To, ze ludia nechapu tvoj postoj a sposob vychovy, pricinu toho postoja – to bude tym, ze sa nad nim HLBSIE NEZAMYSLAJU. Preco im nedovolis sa mojkat s cudzimi ludmi?ved je to mile…Je to mile.Koniec, bodka…dalej neuvazuju. A samozrejme, vybuchnut pri adoptovanom decku je rozhodne pre okolie zaujimavejsie, ako pri vlastnom. Udivenych pozorovatelov nenapadne, ze presne takto ich nedavno rozculilo ich vlastne dieta.
S tymto neurobis nic, fakt nic. Nezmenis zmyslanie vsetkych susedov a znamych. Mozes zmenit len svoje a to v zmysle, aby si sa nesnazila o pochopenie u ludi, ktori chapat nemusia.Ja viem, ze clovek, ktory trpi? /ci len disponuje? 🙂 / akou-takou sebareflexiou, snazi sa vidiet sam seba aj ocami inych, aby mal komplexnejsiu predstavu o sebe samom, aby sa mohol pohnut z miesta, aby sa dalej vyvijal…tento clovek sa tazko povznesie nad kritiku, ktoru nemoze prijat. Tvoj rozum ti hovori, ze tvoje spravanie a prezivanie je v poriadku, ale vnutri ti hloda povestny cervicek – co ak maju pravdu?
Co ak maju? A co ak NEMAJU? kto to rozsudi, kto to naozaj vie? A kto vie, ci vobec nejaka univerzalna pravda existuje…neries, lebo sa zblaznis.
Konaj si podla svojho…mozes brat rady a skusenosti inych, ale rady, nie kritiku. A len od tych, ktori vedia o com hovoria.
Ja ti velmi drzim palce.25. marca 2009 o 9:36 #419448Anuket
ÚčastníkJa by som ti poradila, nezaoberaj sa toľko ich budúcnosťou. Robíš pre ne čo považuješ za najlepšie, vychovávaš ich ako najlepšie vieš, ľúbiš ich. Je zbytočné sa teraz vyčerpávať myšlienkami čo ak o 20 rokov… Áno, stať sa môže hocičo, ale momentálne to už viac ovplyvniť nemôžeš. A máš pravdu – čo si budú o sebe ony myslieť ak ty im najbližšia budeš o nich pochybovať? Ver im a ver sebe, že to dokážete.
A čo sa týka okolia – môžeš sa vykašľať na to čo si o tebe a tvojej výchove myslia úplne cudzí ľudia v obchode alebo na dovolenke. Je to ťažké, tiež som taká, že si všetko príliš beriem k srdcu, ale nestojí to zato. Ozaj to človeka len ubíja a oberá o sily, ktoré potrebuje na dôležité veci. A ak sú to bližší ľudia, susedia, rodina a začnú s rečami, že čo si unavená, veď si vedela do čoho ideš, tak by som sa ich asi spýtala, že keby som tie deti porodila mala by som nárok na vyčerpanie a takto nemám? Alebo niečo v tom zmysle, upozorniť ich na to, že ti ich vyjadrenia nerobia dobre a že keď nemajú konštruktívny nápad ako vyriešiť situáciu, na ktorú sa sťažuješ, nech sa radšej nevyjadrujú.
A tiež netreba byť taký podozrievavý, nie každý to myslí v zlom, ľudia sú často len zvedaví a adopcia je pre nich niečo „exotické“, tak sa vypytujú.
Držím ti palce, nech ti deťúrence robia len radosť 😉25. marca 2009 o 10:18 #419451zlaticko
Účastník*
25. marca 2009 o 18:34 #419457ditush
ÚčastníkKsichta, v prvom rade ide o vztah a o spravanie dievcat, nie kto ta posudzuje a ohovarA- lebo zatial si pre ne len dalsia vychoska. Moja obava by bola, do akej miery sa dokazu na teba naviazat- ty sice pises, ze tak sa domovaci spravaju, ale hlavne je, aby to preslo, abysi im stanovila hranice medzi vami a inymi, a to sa budes musiet potrapit, aby pochopili ten rozdiel. Nejako im nazorne ukazat situaciu, ked sa ONY budu hambit napr. za teba a pochopia, ze tak sa spravaju ony. inac budes hadzat hrach na stenu,a ony sa nepohnu od pojmu ze ludia su dobri hlavne na jedlo a na uputanie pozornosti zakazdu cenu-hlavne nevhodnym spravanim.
25. marca 2009 o 21:23 #419461slniecko
ÚčastníkKsichta, nepomozem ti, ale aspon to tu vyuzijem a vylejem si srdce.
Toto, co pises o tej unave mam detto s malym, najme zo strany svokrovcov. Oni to beru, akoze dobre jedno dieta treba mat, ale ked sme si uz teda vymysleli druhe, tak co chceme?25. marca 2009 o 21:35 #419465Yukki
Účastníkksichta ja mám Kristínku vyše roka a jej správanie je presne také isté, ako opisuješ, každému sa driape na kolená, každého chce hladkať…teraz sa už aspoň občas otočí ku mne a sama krúti hlavou a hovorí si“…ne…neladkat..nono ladkať…“ 🙄 . A áno, budeš vždy pod drobnohľadom. Ja som s kikou sama, a tiež zažívam kadečo, aj na verejnosti, nie je to pokojné tiché dieťatko, a to bývam v malej obci v ktorej je aj DD, odkiaľ ju mám, takže som pod drobnohľadom ešte x-krát viac a viem, o čom píšeš. Ľahšie oproti Tebe to mám nepochybne v tom, že malú ešte dokážem z miesta činu odniesť pod pazuchou. Držím palce, ide nám jar a všetko bude veselšie!
25. marca 2009 o 21:59 #419469ksichta
ÚčastníkJéééj baby, najprv hodíme ostrú debatu v Čo ma páli a tu mi tak pekne od srdca napíšete, že mi je až blbé, že som niekedy bola taká ostrá 😉 . Myslím, že toto je asi skutočne plodná debata. Diki moc. v podstate máte pravdu, aj to viem, napriek tomu sa mi to niekedy véééľmi ťažko realizuje v praxi. Inak musím povedať, že to čo vyzerá ako číry masochizmus, alebo nabratie si kopec problémov môže byť nakoniec obrovským darom. ja priznávam, že je to niekedy únavné, ale za pol roky som sa naučila veci a dokopala sa k mnohým zmenám a prehodnoteniam, ku ktorým som sa nevedel a donútiť snáď celý život. Mylsím, že aj keby ma baby v puberte kopli do zadku, tak budem rada, že tu s nami boli, lebo už teraz mi veľa dali. Je to zvlášte, že tieto dve malé osôbky majú takú veľkú moc 😉 . Musím povedať, že odkedy ich máme akosi sa naša rodina ešte viac zcelila a lepšie fungujeme – ja som čakala, že budem veľmi uťahaná, a že kvôli tomu budem zanedbávať muža, nestíhať malého, nestíhať koníčky, že budú určite stále choré…. ale opak je pravdou. Náš vzťah s mužom je akýsi osviežený, náš malý je taký šťastný, že má sestry, baby si užívajú s nami aj preteky neviem, ako je to možné, lebo to odporuje celej logike, ale veľa vecí klape lepšie ako kedykoľvek predtým – hoci uťahať vedia riadne 😉 .
25. marca 2009 o 22:41 #419475slniecko
ÚčastníkToje krasne, co pises. Vies, co ma napada? Ze mozno podvedome chcu, aby to bolo tazke a nanic, aby si pred sebou ospravedlnili, ze nieco take nerobia. Urcite nie vsetci.
31. marca 2009 o 12:31 #419479Tatiana z BA
ÚčastníkKsichta! A co, keby si niekedy zavitala na Klub nahradnych rodin, alebo na niektory z pobytov, ktore sa pre taketo rodiny poriadaju? „Stazovat“ sa mozes medzi takymi, co maju podobne starosti a velmi dobre vedia, o com hovoris. A deti budu s takymi detmi, co su na rovnakej lodi. Mame tam zmes rodicov a deti adoptivnych, pestunskych, profi aj tych biologickych. Ja idem napriklad teraz na velkonocny predlzeny vikend s OZ Domov v rodine s dvoma profidetmi a jednou adoptovanou dcerou, ktora berie so sebou aj svoju biologicku dcerku-prvacku, ktora uz vie, co je to adopcia, ale aj profi, lebo si na vlastnej kozi zazila, ze dievcata, s ktorymi takmer od narodenia vyrastala pred rokom odisli do adopcie a prisli nove deti. Aj ona by chcela nejaku sestricku z domova, ale ktora by uz neodisla a ostala s nou 😆 . A to je len nas pribeh, stretnes tam kopec inych, ktore ta posilnia v tvojom presvedceni 😀 . Velmi rada vas stretnem niekde na klube alebo pobyte nazivo.
3. apríla 2009 o 9:18 #419483ksichta
ÚčastníkTatiana, presne toto si vravím, takže od mája tu u nás zakladáme klub náhradných rodín. Chystala som sa na to dlho, ale celú zimu sme pretekali, tak sme si povedali, že na jar sa do toho dáme. Vyslovene sa teším presne na to, čo si opísala ty.
17. apríla 2009 o 14:11 #419487františka
ÚčastníkKsichta, klobuk dole… nechápem, ako niekto kto čosi podobné nezažil može pindať, klebetiť a súdiť Ťa…ale to je tá klasická hriešna ludská povaha, pri pohlade zhora je to už určite uplne iné… aspon takto virtuálne vzdávam všetku úctu
a presne to som Ti chcela poradiť ako tu vyššie Tatiana- keby sa vo vašej dedine alebo blizkom okolí našli čo len jedni- dvaja podobní „blázni“ ako vy, hned by sa vám všetko lepšie znášalo… nie je tam niekto, kto by sa tiež odhodlal na adopciu či pestunstvo? Možno o tom aj uvažuje, ale sa bojí rečí a mohli by ste ho podporíť…a potom by sa drobnohlad dediny rozdelil a nakoniec by to možno tí posudzujúci ludia ak nie pochopili, tak si aspon zvykli….21. júna 2010 o 13:47 #419491Akkin
ÚčastníkTatiana, presne toto si vravím, takže od mája tu u nás zakladáme klub náhradných rodín. Chystala som sa na to dlho, ale celú zimu sme pretekali, tak sme si povedali, že na jar sa do toho dáme. Vyslovene sa teším presne na to, čo si opísala ty.
Ksichta, založili ste ten klub náhradných rodín alebo robíte nejaké pobyty? Máme osvojeného chlapca a chceli by sme sa nejakého stretnutia zúčastniť. Moja známa bola na jednom takom stretnutí a hovorila, že tam boli samé staršie deti a jej synček sa nemal s kým hrať. Pýtam sa Ťa preto, lebo môj malý je vo veku vašich dvojičiek a zdá sa mi, že si z okolia TN. … A tiež si všimol, že je tmavší ako všetky deti ktoré pozná. Tak dúfam, že na stretnutí by sa zoznámil aj s rómskymi detičkami. Aby nejaké poznal a necítil sa iný… A ja by som sa tiež rada porozprávala s inými maminami a nabrala nejaké skúsenosti. 😉
-
AutorPríspevky
- Musíte byť prihlásený, aby ste mohli odpovedať na túto tému.
