- Toto téma obsahuje 3 odpovede, 1 hlas, a bola naposledny upravená pred 16 rokmi, 4 mesiacmi od
Yukki.
-
AutorPríspevky
-
20. júla 2010 o 16:07 #419752
ksichta
ÚčastníkPosledne som tu rozbehla tému Pod drobnohľadom a teraz by som rada trošku nadviazala. V podstate ani nič veľmi nechcem riešiť, ale sa skôr vyliať a zdieľať určitý pocit. Rada by som možno vedela, či je to len môj súkromný dojem,alebo sa stým stretli aj iní adoptívni rodičia. O čo konkrétne ide? Opíšem situáciu – jedna z dvojičiek má protivný deň, správa sa škaredo až to dôjde do bodu, kedy si poviem dosť – milú zlatú muchu odstavím na bok (niekedy možno trochu razantnejšie), s tým, že si musí trošku popremýšľať. problém je, ak sa toto udeje ke´d sme s kamoškami, lebo vždy ale fakt vždy sa nájde niekto, kto má potrebu do toho zasahovať, začne výmyselnicu nejako ľutovať a chce jej akože odpútať pozornosť a vpodstate ju za to škaredé správanie odmení a mne tým čiastočne podrazí nohy. Neustále musím niekoho žiadať, aby do mojej výchovy nezasahoval, aby nereagoval na divadieko našich báb. Pretože oni, ke´d zbadajú, že sa niekto chytá, v momente pridávajú – hlavne na intenzite revu. Pravidelne musím svoje kamarátky žiadať, aby nedávali mojim deťom nijaké sladkosti, ani im nevychádzali v ústrety ke´d si niečo dožadujú revom, ale niekedy ma to už fakt unavuje. včera sme boli s kamoškami s deckami v kine a potom sme skočili do kaviarne. My sme museli odísť skôr, takže naše baby zase spúšťali ručanie. J e mi jasné, že by tam radi ostali, ale jednoducho to nešlo a nejaké debaty sú vo chvíli, keď sú v afekte dosť zbytočné. Kamoška mala samozrejme potrebu do toho nejako vstupovať a začala našim babám vysvetľovať, že ona ich tam nabudúce vezme a že tam zase pôjdeme… takže ja som bola tá zlá, ktorá ich odtiaľ vezme a niekto cudzí je ten fajn, kto ich tam zase zoberie. A toto sa deje neustále, stále im niekto dáva za chrbtom sladkosti,( ktoré som v ten deň zakázala, lebo nechceli jesť obed,) lebo „oni sú také chutnučkééé“. Strašne ma to hnevá, lebo ja by som si určite nedovolila montovať sa niekomu do výchovy takto priamo, ke´d niečo riešia. U nás je zvlášť citlivé v tom, že baby sú u nás pomerne krátko – dva roky a stále pracujeme na tom, že my sme ich rodičia, ak niečo chcú musia si to pýtať od nás, my sme tí, ktorí určujú pravidlá, a ku komu patria, kto je ich. Tieto dobre myslené snahy o pomoc mi celú situáciu sťažujú, lebo naše baby majú potom pocit, že ak im niečo nedovolím ja, môžu sa pokojne ísť opýtať niekoho iného, či by im to prípadne nedovolil. Nevšimla som si, že by sa takto niekto správal v prípade, ke´d som niečo riešila s mojim biologickým synom. A musím povedať, že som si takýto spôsob správania všimla u viacerých ľudí akoby naše deti, tým, že sú adoptované boli vecou verejnou – niečím, čo môžu riešiť všetci dookola. Neviem, možno svoju úlohu zohráva aj súcit, že ide o deti z domova, ale ten tu naozaj ni eje namieste.Na jednej strane ma to vpodstate môže tešiť, že u ľudí vyvolávajú sympatie a každý im chce urobiť radosť, ale asi by som to skôr uvítala v situáciách, keď sa správajú pekne a nie vtedy, ke´d ide o divadlo hrajúce na city. V podstate viem, čo mám robiť, vysvetľovať a vysvetľovať, žiadať a rázne zamedziť takéto pokusy. pravda je taká, že ma to niekedy fakt unavuje. Dookola vysvetľovať, prečo nemôžu ťuťkať moje deti v situácii, kedy napríklad potrebujem, aby niečo po sebe upratali, alebo sa snažiť plniť im želania, ktoré si žiadajú buď nevhodne, alebo im ich z nejakého dôvodu nechcem splniť. Na rozdiel od niektorých mojich kamošiek si totiž myslím, že mama nie je povinná plniť všetky želania svojich detí a že aj deti by mali mať nejaké hranice. Naozaj nevidím až taký problém v tom, keď sa mi niektoré dieťa rozreve v hračkárstve, že niečo chce a pravdupovedaic, aj keby som to mala v pláne kúpiť, tak po takom výstupe to určite nekúpim a nemyslím si, že je to pre dieťa trauma, ke´d nemá všetko, čo chce. Ja svoje deti ľúbim, ale sú tri a naozaj je potrebné, aby sa vedeli vzájomne prispôsobiť a je pre mňa naozaj nemysliteľné, aby som plnila všetky ich rozmary. Preto ma hnevá, ak si niekto chce získať ich priazeň, tým, že ich chce plniť namiesto mňa. Možno je toto všetko naozja len môj osobný problém a po nejakej dobe sa na všetko budem dívať inak. Zatiaľ ma to miestami dosť vytočí. Ako to vnímate vy?
21. júla 2010 o 7:23 #419754zlaticko
Účastníkzdielam rovnaky pocit ,,, aj moje skusenosti su velmi podobne tvojim… ja to riesim tak ze proste poviem na rovinu … dotycnemu ze ja som mama a to co poviem plati.. formu toho volim podla toho ci ide o kamosku alebo len znamych…
ako chapem ta.. preto lebo su to casto prejavy, ktore su normlane vzhladom k tomu v akom stadiu priputania a smutenia sa dieta nachadza… a aj vzhladom na to co si dieta prezilo… /nas zle reaguje ked sa mu cudzia teta priblizi do jeho blizkosti k tvari alebo si ho vezme na ruky.. aj to sa mi stava… a vtedy niekedy moze zareagovat tym ze sa smeje a z nicoho nic ju udrie do tvare.. suvisi to s jeho traumami z 1 roku zivota kedy bol casto prekladany a vystriedal viacero naruci tiet… a pod./ rovnako ma problem jest pred druhymi… a niekedy dost silno dava na javo svoje potreby / najma ohladom jedla pitia co tiez mnohi nechapu… a zle si to vysvetluju a pchaju mu do ruk keksy a pod.
u nas je to uz tak ze maly je priputany… ale tiez si presiel svojimi stadiamiU nas je aj to podobne ze maly je proste krasny tmavy chlapcek s velkymi kukadlami a mihalnicami… a tak je prirodzene ze ludia sa zaujimaju otacaju…. prihovaraju… to je ok…
ale take zasahovanie do vychovy ako pises ty by som si nenechala… ja som aj zakazala brat na ruky v case ked sa priputaval… u nas bol problem ze vtedy ked som bola v nemocnici na jesen tak bol cely cas u mojej mamy… /ostatni boli tiez chory/ a to nam to trochu rozhadzalo.. takze dnes hovori mama aj mne aj babke…21. júla 2010 o 11:06 #419756ksichta
ÚčastníkNaše baby k nám prišli už dosť veľké, mali vyše troch rokov, takže z veľkej miery hotoví človiečikovia, s tým, že nám v domove tvrdili, že bude s pripútaním asi problém. Lebo najmä jedna z nich je taký typ, že sa prihovorí každému, každému ide na ruky, chce pusinkovať, ale v skutočnosti sú jej vzťahy dosť povrchné. Je rozkošná a všetci ju milujú, všetkých v momente namotá. a ona preto , aby zabavila urobí čokoľvek , nechá sa maznať, dáva pusinky, túli sa – hoci s nami , ke´d už bola doma dlhšie sa až tak veľmi pusinkovať nechcela — prišlo mi to ako nutné zlo, ktoré bola ochotná pretrpieť, aby si človeka získala. Tento model správania už mala aj v domove a zrejme sa ohormne osvedčil, keď chcela trošku pozornosti. Ke´d si tu Zlatíčko písala, že si zo začiatku nedovolila nikomu brať malého na ruky, uvedomujem si, že som mala asi od začiatku vytvoriť jasnejšie hranice a oddeliť takto rodinu a známych. Nedovoliť určité prejavy a veľmi razantne na tom trvať. Vždy mi strašne vadilo, keď sa naše deti vrhali po druhých ľuďoch a dokonca mi to vadilo aj pri mojich kamoškách. Nevadilo mi to, ak sa tak dialo v prípade našich rodinných príslušníkov – sestru, maminu, svokru, švagriné – tam mi to prekvapivo nevadilo, ale zase musím povedať, že toto sú asi jediní ľudia, ktorí sa fakt nemontujú a nikdy sa nejako prehnane neusilovali získať si ich pozornosť. Ohromen mi však vadilo, ke´d sme niekde vybehli s kamoškami a moje baby okamžite navesené na nejakej novej osobe (úplne jedno akej, hlavne nech to nie som ja, alebo niekto okukaný :bored: ) a mne to vždy strašne vadilo. Myslela som si, že sú to moje vnútorné pocity, s ktorými sa musím vyrovnať, že tie deti skrátka nie sú môj majetok, ale teraz mám pocit, že som urobila chybu, že som to mala brať do úvahy a aj za cenu, že sa niekto urazí, trvať na tom, že baby sa budú držať za ruku mňa, nosiť na rukách ich budem ja a pusinkovať tiež. Pripadala som si fakt trhlá, ke´d som nástojila na tom, aby boli baby pri mne, a ke´d som im nebodaj nechcela dovoliť, aby sa držali niekoho iného jačali ako sirény atk som potom poľavila, aby absolútne mi to pilo krv. Ke´d to porovnávam s pocitmi ohľadom môjho biolog. syna, tam som mala takéto pocity iba krátko po tom, ke´d sa narodil. Nechcela som dovoliť, aby ho niekto zobral kočíkovať, mala som potrebu mať ho stále pri sebe. Po nejakej dobe sa všetko upokojilo, je fakt dosť samostatný a od troch rokov chodieva so svokrovcami na dovolenku bezo mňa, od 4 rokov v pohode prespal u kamoša (čo vraj niektorí jeho spolužiaci nezvládajú doteraz), myslím, že nejako prehnane na sebe nevisíme, ale je pravda, že máme vzťah plný dôvery, povie mi veci, ktoré nepovie nikomu na svete, aj také za ktoré sa hanbí a sú mu trápne. Začínam mať pocit, že zasahovnaie mojich kamarátiek mi začína vadiť čim ďalej tým viac a zrejme práve vďaka tomu, že sem píšem sa mi darí trošku viac definovať moje pocity. Pretože moje kamošky mám fakt rada, ale v poslednej dobe som z niektorých našich stretnutí odchádzala strašne zúriva a podráždená, hoci sa nič nestalo a s jednou kamoškou, s ktorou sme boli na chate, som normálne musela pár týždňov hodiť pauzu. :ashamed: Možno sa mi fakt zdalo prehnané zakazovať niektoré veci, ale ke´d si uvedomujem, že vzťah s mojimi dcérami je tak trochu neštandartný, že poznáme fakt krátko, tak asi budem musieť niektoré postupy úplne zmeniť. Lebo mám pocit, že nás to skrátka rozbíja. Budem musieť hodiť s kamoškami reč a veľmi jasne stanoviť, čo si želám a čo nie a čo jednoducho musia rešpektovať. Je pravda, že mi na nich dosť záleží a viem, že všetko to robia s dobrým úmyslom a zrejme si ani neuvedomujú, že to nie je správne.
21. júla 2010 o 13:06 #419758Yukki
ÚčastníkAhojte, áno, toto je častý problém aj u nás. Pripadám si často blbo, keď sa na mňa malá -a to riadne nahlas-obráti s tým že „Ne, on/ona je cudzia!“ nesmiem sa túliť….““..iba rozprávať…“…a tí ľudia-či ide o úplne cudzích či o kamarátov takisto zírajú vypúlenými očami. A ruka s cukríkom im mrzne v polceste…..Malá má s pripútaním problém, takže tiež sa s každým dá do debaty a bohužiaľ aj telesného kontaktu-preto máme takúto dohodu, že objímať sa môže len s mamou, babkou, sestrou a-pozor! našími psami! lebo ostatní sú „cudzí“, a s nimi sa len rozprávame. Takže najnovšie všetci-počnúc predavačkou a končiac šoférom autobusu vedia, koľko váži a koľko má zubov, našťastie sa k nim už nepokúša pritúliť a odísť s nimi, resp.spraviť cirkus keď si ju od nich chcem odviesť. A včera jej chcel nejaký dedek kúpiť nanuk, len tak, lebo sa dozvedel jej váhu, zuby a kde býva a podobne, tak som už vyletela, že NIE!…a dedko potom šomral čosi o sektách čo nedoprajú deťom a podobne…
-
AutorPríspevky
- Musíte byť prihlásený, aby ste mohli odpovedať na túto tému.
