- Toto téma obsahuje 14 odpovedí, 1 hlas, a bola naposledny upravená pred 8 rokmi, 4 mesiacmi od
1snehulienka.
-
AutorPríspevky
-
18. júla 2016 o 21:32 #3326
ella
ÚčastníkNa uvod trosku teorie (wikipedia):
Aspergerov syndróm je porucha autistického spektra. Pri Aspergerovom syndróme sa prejavuje narušenie v oblasti sociálnej interakcie, komunikácie a vzorcov správania. Rovnaká triáda postihnutia sa vyskytuje aj pri autizme.
Medzi odborníkmi prebiehajú diskusie, či existuje rozdiel medzi Aspergerovým syndrómom (AS) a vysoko funkčným autizmom. Christopher Gillberg a Theo Peeters si kladú otázky ako zaškatuľkovať Aspergerov syndróm: „je to značne extrémny variant normálneho vývoja s nižšou schopnosťou komunikácie a predstavivosti? Je to normálny autizmus s vyšším IQ a nadaním pre verbálnu komunikáciu? Je to úplne iná vývojová porucha?“[1] V súčasnosti je AS považovaný za samostatnú nozologickú jednotku. „Aspergerov syndróm má svoje špecifiká i problémy, ktoré môžu byť rovnako závažné, hoci kvalitatívne odlišné od ostatných porúch autistického spektra.“[2]
Kateřina Thorová rozlišuje nízko funkčný Aspergerov syndróm a vysoko funkčný Aspergerov syndróm. Deti s nízko funkčným variantom AS vykazujú vysokú mieru problémového chovania, ktoré je náročné usmerniť výchovou. Takéto deti úzkostlivo vyžadujú od ostatných dodržiavanie rituálov. Ich správanie je výrazne repetitívne, niekedy až deštruktívne, majú nízku frustračnú toleranciu. Nutkavo nadväzujú kontakty s ostatnými bez ohľadu na situáciu alebo kontakt zanovito odmietajú. Nie sú schopní emocionálnej vzájomnosti ani sociálne primeraného správania. Ich intelektuálne schopnosti sú zväčša v pásme podpriemeru, často sa u nich vyskytuje hyperaktivita alebo poruchy pozornosti. Pri vysoko funkčnom AS chýba výrazne problémové správanie a neochota k spolupráci. Takéto deti síce majú vyhranené záujmy, ale dokážu sa venovať aj iným činnostiam. Ich emocionálne reakcie sa od rovesníkov odlišujú len mierne, v sociálnych situáciach pôsobia naivne a nezrelo. Obvykle majú priemerné alebo nadpriemerné intelektuálne schopnosti. Väčšina jednotlivcov s AS sa nachádza niekde na kontinuu medzi týmito dvomi pólmi.[3]
https://sk.wikipedia.org/wiki/Aspergerov_syndr%C3%B3m18. júla 2016 o 21:34 #3328ella
ÚčastníkA este jeden zdroj:
Priemerný vek diagnostiky Aspergerovho syndrómu je 11 rokov. Stále existuje mnoho ľudí s AS diagnostikovaných počas dospievania, či až v dospelosti, pričom je pravdepodobné, že najmä mnohé dievčatá a ženy s AS ostávajú neidentifikované, často so sekundárnymi psychickými problémami.
Očný kontakt môže byť slabší, deti s AS potom pôsobia placho, alebo naopak drzo, ak sa nepozerajú na autoritu (rodič, učiteľ), ktorá s nimi hovorí. U iných detí s AS môže byť očný kontakt až neprirodzene intenzívny. Oba extrémne prejavy súvisia s absenciu intuície pre vhodnú mieru očného kontaktu.
Podobne má svoje črty fyzický kontakt. Deťom s AS buď vadí a akýkoľvek kontakt s druhými a vyhýbajú sa mu, alebo naopak, pokojne sa oprú či zvalia na pani učiteľku aj vo veku, kedy to už spolužiaci dávno nerobia. Príčinou je opäť absencia intuície pre vhodnú mieru fyzického kontaktu, resp. prirodzenej vzdialenosti od druhého. Analogicky je to s ďalšími prejavmi neverbálnej komunikácie, s gestikuláciou, výrazmi tváre, emočnou či sociálnu reciprocitou. Väčšinu týchto deficitov sa deti a dospievajúci s AS dokážu učiť v rôznej miere kompenzovať, a to najmä v chápavom, či aspoň priaznivom, nie nepriateľskom prostredí a za prítomnosti dobrých väčšinových vzorov (funkčná integrácia).
Deti s AS nemávajú oneskorený rečový vývin, reč sa vyvíja spontánne, porozumenie reči je (na rozdiel od vysokofunkčného autizmu) veku primerané, aj keď uzavreté osobnosti s AS môžu byť už v rannom veku extrémne málovravné. Niektoré deti s AS majú svojský tón reči (formálny, monotónny, akoby prednášali), niekedy hovoria neprirodzene nahlas (nevedia šepkať, keď je to vhodné), niekedy používajú svojské frázy (ako z knihy), resp. najmä dievčatá s AS zvyknú reprodukovať frázy odpočúvané z rozhovorov iných (deti v škôlke, škole, pani učiteľka). Kognitívne nadané deti s AS môžu mať už v mladšom školskom veku nadpriemerne bohatý slovník. S čím však majú deti, dospievajúci aj mnohí dospelí s AS hlboký problém, je využitie reči v konverzácii, predovšetkým v bežných rozhovoroch o každodenných, nie odborných, témach. Príčinou je absencia sociálnej intuície pre vhodné začatie, udržanie a ukončenie dialógu. Pre neschopnosť zachytiť a porozumieť jemným náznakom v komunikácii často aj kognitívne nadpriemerní ľudia s AS pôsobia ako nechápaví. Rodič či učiteľ nezriedka s údivom až nepochopením krúti hlavou, ako môže byť také inak veľmi bystré dieťa niekedy také „hlúpe“ …
Zásadné problémy v sociálnej interakcii bývajú zväčša pozorované až nástupom do školy, pri niektorých osobnostných extrovertných typoch už v predškolskom veku. Deti a dospievajúci s AS majú veľké ťažkosti vytvárať a udržiavať si kamarátske vzťahy. Niektoré deti s AS nazývajú kamarátom akékoľvek dieťa, ktoré ich osloví, dokonca niekedy nazývajú kamarátmi aj deti, ktoré ich len využívajú. Deti s AS, ktoré ťažko znášajú svoju izoláciu a veľmi túžia po vzťahoch, bývajú nezriedka aj pre svoju naivitu navedené na konanie nevhodných činov, pričom sa následne nevedia obhájiť. Analogicky, mnohí dospelí s AS, ktorí majú záujem o partnerský vzťah, majú ťažkosti ho nadviazať a udržať. Niektorí ľudia s AS sa sami rozhodnú pre život osamote, ale existujú aj prípady spokojného partnerského spolunažívania.
Pre deti i dospelých s AS býva charakteristický silný, až obsesívny záujem o jednu či viacero oblastí, ktorú si zvyknú naštudovať do neskutočných detailov, u detí veku neprimeraných. Záujem o jednu oblasť môže trvať týždne, mesiace ale i roky. Dieťa s AS môže o oblasti záujmu viesť nadšené monológy, pre rodičov niekedy únavné, pre rovesníkov nudné. Potenciálne nadané deti s AS mávajú v predškolskom veku, podobne ako niektoré neurotypické (t.j. väčšinovo sa správajúce) nadané deti, včasný záujem o písmená a čísla, často s prejavmi hyperlexie. Keďže niektoré dievčatá s AS bývajú zaujaté pozorovaním iných detí a učením sa naspamäť ich rozhovorov, resp. rozhovorov pani učiteľky s deťmi, ktoré si “odohrávajú” doma s bábikami, býva u nich táto črta neviditeľná. Aj prípadný záujem o zvieratá, častý u dievčat s AS, ak nie je spojený so zbieraním neprirodzene veľkého množstva faktov, nezvykne vzbudiť pozornosť.
Deti i dospelí s AS majú radi stereotypy, istú pravidelnosť, nemennosť, čo sa týka prostredia ako aj sociálnych situácií, čo im dáva pocit istoty. Časté zmeny, naopak, vedú k pocitu neistoty, zväčšujú ich stres. Niektoré zmeny im nevadia, iné znášajú veľmi ťažko, vekom sa voči niektorým zmenám stávajú čoraz odolnejší. Ľudia s AS sú zväčša nesmierne citliví na zoradenie svojich zbierok (knihy, CD, čokoľvek), a to aj v prípade, že inak ich životné prostredie pripomína skôr chaos. Podobne bývajú deti s AS veľmi citlivé napr. na svoju lavicu v triede, presadenie žiaka s AS môže ľahko viesť k afektu. Jeden mladý muž s AS výstižne povedal, že ak chcete naučiť dieťa a dospievajúceho s AS upratať si svoje veci, veďte ho k tomu, aby si ich zoraďoval. V prípade kognitívne nadpriemerných detí s AS však býva inklinovanie k stereotypom v sociálnej oblasti, či v prostredí, ktoré uľahčuje orientáciu, v príkrom kontraste s odporom k opakovaniu učiva, ktoré ľahko a rýchlo pochopili.
V dôsledku absencie sociálnej abstrakcie je pre deti ako aj pre mnohých dospelých s AS zložité, niekedy až na hranici možného, správne porozumieť obrazným pomenovaniam. Majú tendenciu k doslovným interpretáciam metafor, veľké ťažkosti s identifikáciou irónie a sarkazmu, ako aj s ich porozumením, o vhodnom použití nehovoriac. Opäť, u niektorých kognitívne nadpriemerných detí i dospelých s AS môže byť absencia sociálnej abstrakcie v až šokujúcom kontraste s abstrakciou kognitívnou, prejavujúcou sa tvorivosťou v oblasti ich záujmov.
U detí i dospelých s AS je častá prítomnosť motorickej nešikovnosti. Poruchy jemnej motoriky vedú k ťažkostiam s písaním, ktoré bývajú nezriedka v takom rozsahu, že otázkou nie je krasopis ako taký, ale vôbec možnosť písané písmo dieťaťa s AS prečítať. Z podobných príčin mávajú deti s AS veľké ťažkosti s rysovaním, kde sa im často aj pri najväčšej snahe a aj po dlhšom skúšaní míňajú čiary, ktoré by sa mali stretnúť a pod. Zlé hodnotenie v takomto prípade môže viesť k úplnému odmietaniu žiaka s AS rysovať, či až k odporu k matematike, aj keď by v nej bol žiak inak šikovný. Poruchy hrubej motoriky deťom s AS značne komplikujú behanie, koordináciu pri skákaní, či ťažkosti s hádzaním a chytaním lopty. Niekedy aj dieťa s AS môže byť pohybovo šikovné, zväčša však skôr v individuálnych športoch. V kolektívnych športoch aj tie pohybovo najšikovnejšie deti aj dospievajúci s AS sú väčšinou vyradení z hry svojou neschopnosťou usledovať pre nich prirýchlu spoluprácu kolektívu pri hre /deficit sociálnej zložky/.
Nakoľko deti, dospievajúci i dospelí ľudia s AS sa stretávajú pre svoju „sociálnu slepotu“ denne a takmer na každom kroku s neporozumením, je pre nich život vo väčšinovej spoločnosti nesmierne stresujúci, a z dôvodu ich nízkej frustračnej tolerancie súvisiacej s neurologickým základom ich odlišnosti vedie u mnohých z nich často k afektom, najmä v detskom veku. Zamieňanie tejto mimoriadnej zraniteľnosti ľudí s AS s rozmaznanosťou a nevychovanosťou prispieva k prehlbovaniu nepochopenia detí s AS a ich najbližších (zväčša najmä matka dieťaťa) okolím. Následne často vedie k izolácii celej rodiny od väčšinovej spoločnosti (napr. komunita matiek a malých detí v mieste bydliska, kontakty so širšou rodinou).
Deti, dospievajúci i dospelí ľudia s AS (ďalej aj „aspíci“) sú rôznorodí rovnako, ako je rôznorodá väčšinová neurotypická populácia. Obraz uzavretého, tichého aspíka, ktorý býva väčšinou diagnostikovaný neskoro, v puberte či až v dospelosti, ak vôbec, bude v extrémnom kontraste s kontaktným a extrovertným dieťaťom s AS, ktoré je však sociálne slepé a jeho nevhodné prejavy sú väčšinou dlho vnímané ako nevychovanosť. Vonkajšie prejavy detí i dospelých sú do veľkej miery odrazom ich osobnosti. Vzhľadom na absenciu “utlmujúceho” či “maskujúceho vplyvu” sociálnej intuície neurotypickej väčšiny, sú prejavy ľudí s AS akoby až znásobované charakteristickými odlišnosťami v myslení a vnímaní. To je príčina toho, prečo je mnoho sociálne slepých detí s AS mylne vnímaných ako nevychovaných a ďalší sú zase prehliadaní ako “neviditeľní”. Pochopenie podstaty odlišnosti detí a dospelých s AS môže väčšine z nich výrazne pomôcť a neurotypickú väčšinu môže mnohému naučiť.
Michaela Martinková
http://www.asperger.sk/z%C3%A1kladn%C3%A9-inform%C3%A1cie/aspergerov-syndr%C3%B3m
19. júla 2016 o 6:22 #3330ella
ÚčastníkJa neviem, ci nahodou moja dcerka nema AS… Viem, ze ma vyrazne znaky, potvrdilo mi to par odbornikou a vlastne na to rodic pride nejako casom aj sam…
Otazne je – co s tym???
Ako sa dieta prebojuje sucasnym skolskym systemom?
Nas skolsky system nie je vhodny pre „netabulkove“ deti…
Je narocne najst pedagoga, ktory je informovany, ktory rozumie problemu a ktory sa vie takemuto dietatu venovat (hlavne ked vieme, v akom stave je nase skolstvo)..Tu je nazorny priklad, co s mojou dcerkou urobila bezna skola, kde bola integrovana, mala individualny plan a pani ucitelka casto kricala a nemala cas na to, aby dala mojej dcerke nejaky pracovny list, lebo mala v triede dalsich 21 ziakov… Miska znenavidela citanie, znenavidela pisanie, pani ucitelku a uplne znenavidela skolu… A potom sme nasli skolu, kde bola pani ucitelka mila, laskava, skusena, dieta vedela motivovat, povzbudit a posunut dalej… (Tiez je v triede 25 ziakov a medzi nimi je niekolko integrovanych ziakov)… Miska zacala pisat, citat, chodi do kniznice, nasli sme system a pomaly vidime, ake pokroky Miska robi a hlavne – tesi sa do skoly, lebo ju to tam zaujima…
http://elkatelka123.blogspot.com/2016/0 … vacia.html19. júla 2016 o 8:03 #3332corky
Účastníkje jasné, že súčasný školský systém, nech sa akokoľvek snažíme o začleňovanie deti a individuálny prístup, je stavaný na priemerné dieťa. každé dieťa, ktoré sa priemeru vymyká, či už tým alebo opačným smerom, správaním, alebo zrelosťou vo vzťahu k veku, má problém … ale ako píšeš, je to o ľudoch, jedna pani učiteľka si poradí lepšie, iná horšie … je len smutné, že v čase súčasného demografického vývoja, keby by KONEČNE mohlo byť v triedach menej detí, sa radej rušia školy, akoby sa znížil počet prvákov na 10 a v ostatných ročníkoch na maximálne 15.
Hlavne netreba dieťa doma „diagnostikovať“, môžeš si všimnúť náznaky, ale naozaj to vie posúdiť len odborník a aj to si treba odkonzultovať viackrát. Mám vlastnú skúsenosť … išli sme s tým, že syn je asi ADHD a nevychovaný alebo čo …a až psychologička mi povedala, o čo v jeho prípade ide. Nevedel sa zaradiť, lebo on na svoj vek uvažuje úplne inak, ako ostatné deti. Rodič má inú optiku … mne až potom začali veci dávať zmysel, prečo to tak je, ako to je.
My sme museli meniť tiež školu, teraz je to super, lebo škola je vyslovene zameraná na také deti, ako je syn a pani učiteľka ho vie usmerniť.19. júla 2016 o 8:21 #3334ella
ÚčastníkDakujem, ze si sa zapojila (nejako som v to tajne dufala) 🙂
Mne nejde o domacu samodiagnostiku, mame za sebou tri rozne diagnostiky od troch psychologiciek, troch specialnych pedagogiciek, neurologa a o mesiac nas caka diagnostika v Trnave… Miska chodi teraz do Waldorfskej skoly, je to pre nu idealne… je mi jasne, ze to nemusi vyhovovat kazdemu dietatu (vidim to na mladsej, ta sa uz nevie dockat beznej ZS s rozvrhom a domacimi ulohami)… Ale pre Misku je to najlepsia vec, ktoru sme mohli v zivote urobit – najst pre nu tuto skolu… Uvidime, co bude potom, sama viem, ze siesty rocnik je prelomovy, kedy sa dieta zaujmovo meni a formuje a az potom sa ukaze, ake bude smerovanie… 🙂19. júla 2016 o 9:31 #3336corky
ÚčastníkMiska chodi teraz do Waldorfskej skoly, je to pre nu idealne…
ľudia vo väčších mestách aspoň majú možnosť dať dieťa do alternatívne ladenej školy … v krajnom prípade aj zaplatia súkromnú
horšie je to v oblasti, kde napr. bývam ja … najbližšie väčšie mesto je od nás 10 km. My vozíme syna denne … ale do synovej triedy zvážajú deti aj z väčších vzdialeností, dokonca sa niektorí rodičia aj sťahujú, aby tam dieťa mohlo chodiť, po zistení v bežnej triede tieto deti jednoducho nezapadnú a často sa tam trápia aj 2-3 roky (a rodičia aj učitelia s nimi).Tu nie sú ani súkromné školy, len tiež v 10km vzdialenom meste a aj to len jedna s nie moc dobrou povesťou. Montessori je tiež len škôlka, škola nie. Waldorfská nie je vôbec v okolí.
19. júla 2016 o 9:47 #3338ella
ÚčastníkAno, zistila som, lebo komunikujem aj s inymi rodicmi z roznych miest na Slovensku…
Aj preto som zacala pisat blog, aj preto sme sa s Miskou rozpravali, ze sa o nase skusenosti podelime, lebo aj my hladame rozne cesticky a tipy, ako sa posunut vpred… A vieme, ze nie vsetko funguje, kazdy si musi najst svoj vlastny sposob, ale obcas napady neprichadzaju a preto je dobre najst inspiracie u ludi s podobnymi kazdodennymi starostami aj radostami…
Nie som studovany odbornik, som „len mama“, ale casto sme to my rodicia, ktori maju otazky, podozrenia, pochybnosti a nepomozu metodicke materialy z CPPPaP…
Velakrat je to prave rodic, ktory musi bojovat za svoje dieta v skole, ktore musi komunikovat s kazdym jednym pedagogom, ktory musi na to aj dohliadat, lebo pedagogovia su rozni a vela zavisi od pristupu… Integracia v praxi casto zlyhava a v konecnom dosledku je to prave to nase dieta, ktore trpi, dusi v sebe emocie alebo ich prejavuje az prilis a nenachadza pochopenie…19. júla 2016 o 9:56 #3340corky
ÚčastníkJa som tiež „bojovala“ s učiteľmi aj riaditeľom školy (zámerne nepoužívam slovo „pedagógmi“, lebo oni neboli…) a dostala nálepku problémová matka s deckom, ktorá si o ňom myslí, aké je inteligentné, ale je len nevychované … a to som sa dozvedela od takých ľudí, že by som to do nich nikdy nepovedala. Pre mňa osobne to bolo úplne najhoršie, to odsudzovanie od okolia a trvalo mi možno rok, kym som sa naučila s tým plne vyrovnať. dokonca aj nás ako rodinu to preverilo, manžel bol proti tomu, aby sme ho „vyčleňovali“, ale potom už aj on videl, že iná cesta nie je … našťastie mám rodinné zázemie aj finančné možnosti, inak neviem, čo by so dieťaťom bolo.
A tento „problém“ majú viacerí rodičia, ktorí sa odvážia zabojovať za dieťa … nie je to ľahké a človek sa musí veľmi obrniť aby to vydržal, najmä na dedine a v malomeste.19. júla 2016 o 10:09 #3342ella
ÚčastníkAno, mas uplnu pravdu, tiez som dostala nalepku „hypermatka“.. A citim, ze teraz je mojou ulohou na toto vsetko pripravit aj Misku, prichadza puberta, musim ju naucit sa trochu branit (nie fyzicky)…
Znova je vnimavejsia, znova je zranitelnejsia a okolie (niekedy aj ti blizki) mozu mat za chrbtom nepekne poznamky alebo otazky, ktorym nerozumie alebo rozumie az prilis, ale dusi to v sebe a to nie je dobre, lebo sa to prejavi inde…
http://elkatelka123.blogspot.com/2016/0 … alebo.html
Uvidime, ako sa s tym popasujeme, budeme si drzat palce 🙂19. júla 2016 o 10:44 #3344corky
Účastníkja som za svoje dieťa vďačná, aj preto, že ma to posunula aj v profesionálnom slova zmysle … dnes sa už dívam na veci aj ako matka aj ako učiteľka inak
a veľakrát stretávam „zničené“ deti, jednoducho preto, že ich rodičia nezabojovali, alebo si odmietajú priznať, že práve ich dieťa potrebovalo pomoc. Nie raz sme až my na strednej škole dotlačili dieťa k psychológovi a začali s ním pracovať … s oneskorením deviatich „stratených“ rokov, ktoré mohli využiť úplne inak a byť niekde úplne inde. Nadané deti, deti s výraznými dis-poruchami, zažila som už aj aspergera ako vyšitého … Na ZŠ sa to ešte nejako dá zvládnuť, pokiaľ je intelekt ako tak v norme a rodičia sa čudujú, ako je možné, že z jednotkára majú behom pol roka štvorkára. Ale ak vidím, že decko sa snaží, učí a výsledky nie sú, tak asi je problém inde… bohužiaľ sa často v tomto veku zvalí príčina na pubertu a dieťa stráca ďalšie roky nepochopené, demotivované z opakovaných neúspechov.A máš pravdu aj v tom, že integrácia na našich školách zlyháva, nie preto, že by bežne učitelia nechceli, ale preto, že nevedia … nie každý po večeroch má čas a energiu na samovzdelávanie na internete a to, čo ponúknu CPPPaP vo forme posudku a odporúčaní na jednej A4 je úbohé. Školenia žiadne, spolupráca žiadna, na asistentov nie sú peniaze a počty v triedach rastú … a systémové riešenie v nedohľadne 🙁
19. júla 2016 o 13:17 #3346ella
ÚčastníkJeden takmer realny clanok, ja som nas v nom nasla…
http://prezenu.noviny.sk/c/rodina-a-det … echcem-zitSmutne je, ze miesto realnej pomoci propaguju centrum a beneficny koncert… Co tak radsej dovzdelavat pedagogov, aby sa vedeli tymto detom venovat??? Clanok je spred 2-3 rokov a stale je situacia rovnaka.. proste skolstvo je na tom rovnako zle, ako zdravotnictvo… A ludia su bezmocni…
2. augusta 2016 o 14:44 #3348ella
ÚčastníkDnes som objavila vyborne videa, urcite odporucam…
Inak, s Brankom som sa hned skontaktovala, popismenkovala a je to prijemny mlady muz, ktoremu prajem do zivota vela uspechov..
https://www.youtube.com/channel/UCUSdNt … NvgzdRSg0A5. septembra 2016 o 12:18 #3350ella
Účastník@corky tak a mame to oficialne na papieri… Ani mi tak neslo o ten papier, ale o to, ze je na nom aj napisane, co s tym dalej, hadam sa znova pohneme niekam, co nam pomoze (aby sme to stihli este pred vrcholom pubertalnych hysakov)..
8. septembra 2016 o 12:52 #33522mariamaria
ÚčastníkKoceny ako to zvladate?
23. júla 2018 o 17:48 #33541snehulienka
ÚčastníkMilí rodičia,
som študentkou vysokej školy v odbore sociálna práca. Touto cestou by som Vás chcela poprosiť o vyplnenie, prípadne pre poslanie dotazníka rodičom, ktorí majú hyperaktívne, impulzívne dieťa s poruchou pozornosti. Cieľom predkladaného dotazníka je overenie využívania terapií a možnosťami sociálnej pomoci rodine s dieťaťom s ADHD / ADD.
Dotazník je anonymný a získané informácie budú použité výhradne pre účely diplomovej práce.
Za vyplnenie dotazníka, prejavenú dôveru a Váš čas Vám vopred veľmi pekne ďakujem. -
AutorPríspevky
- Musíte byť prihlásený, aby ste mohli odpovedať na túto tému.
