Nevyhnutnosť kolonizácie vesmíru?

Nové "ostatné", teda "čokoľvekové" je znova na svete:)
vybrali.sme.sk linkuj.cz facebook linkedin google live jaggcz addthis

Re: Nevyhnutnosť kolonizácie vesmíru?

Odoslaťod smilan »

Katastrofálne horúčavy ako varovanie ľudstvu!



Absolútne nikomu nebolo možné prehliadnuť mimoriadne, až doslova africké horúčavy tohto leta. Boli najväčšími za celú dobu hydrometeorolgických meraní na našom území. Sucho, doprevádzajúce horúčavy negatívne poznačilo množstvo i kvalitu obilovín v tohtoročnej žatve a s najväčšou pravdepodobnosťou negatívne poznačí i úrodu jesenných plodín.

A práve počas jeden z vĺn týchto obrovských horúčav sa v médiách objavila správa, že 2. augusta sme vyčerpali ekologický limit našej planéty na rok 2017 a od tohto dňa začíname žiť na takzvaný enviromentálny dlh. To znamená, že spotrebujeme viac prírodných zdrojov, než koľko je biosféra schopná nahradiť za dobu jedného roka.

Tento zlomový bod nastáva každým rokom o niekoľko dní skôr, čo svedčí o tom, že naše „potreby“ sa neustále zvyšujú. A aj keď ekosystémy sú v podstate veľmi odolné, ak sa dostanú za určitý „bod zlomu“, môžu sa zrútiť a prestať fungovať. A my sa svojim neuváženým jednaním k tomuto bodu každým rokom stále viac približujeme.

Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam je však veľmi dôležité uvedomiť si ich hlboký vzájomný súvis. Súvis medzi extrémnymi horúčavami na jednej strane a stále sa zvyšujúcim, enviromentálnym dlhom na druhej strane, pretože práve prostredníctvom horúčav, sucha a iných prírodných anomálií začíname byť čoraz intenzívnejšie konfrontovaní s neodvratnými splátkami nášho dlhu voči ekologickým zdrojom planéty Zem. Ide jednoducho o nevyhnutnú daň za jej bezohľadné drancovanie. A pokiaľ sa my nespamätáme a nezastavíme, nezastaví sa ani príroda vo svojom hromadení nami samými zapríčinených, extrémnych klimatických javov.

Najdôležitejšia otázka teda spočíva v tom, či sme schopní vyvodiť z tohto všetkého sami voči sebe nejaké konkrétne dôsledky? Či sme ochotní zmeniť kvôli tomu niečo vo svojom živote? Či sme ochotní prehodnotiť hierarchiu svojich hodnôt a svoj spôsob života tak, aby sme našim vlastným dielom prispeli k zlepšeniu celkovej situácie? Či sme ochotní uskromniť sa vo svojich potrebách natoľko, že sa ich napĺňanie stane enviromentálne prijateľným?

Ľudia však žiaľ, nemenia absolútne nič vo svojom myslení, vo svojich hodnotách, vo svojich potrebách, ani vo svojom prístupe k prírode a k jej zdrojom, pretože podľa ich názoru môžu niečo zmeniť iba tí, ktorí majú skutočnú moc, skutočné bohatstvo a tým pádom i najväčší podiel na drancovaní planéty.

Je síce pravdou, že tí najbohatší, najmocnejší, najchamtivejší a najbezohľadnejší majú najväčšiu vinu na tomto drancovaní, avšak práve k ich životnému štýlu, práve k ich „hodnotám“, k ich blahobytu, k ich konzumu, k ich plytvaniu a k ich rozhadzovaniu vzhliadajú obyčajní ľudia ako k ideálu. Ako k čomusi veľkému. Ako k niečomu, čo by aj oni radi mali, keby ich postretlo také šťastie a mohli toho dosiahnuť.

Pre väčšinu obyčajných ľudí teda predstavuje tento životný štýl ideál. Čosi, k čomu vzhliadajú s posvätným obdivom, ako k najzásadnejšej hodnote života! Ako k základnej hodnote bytia!

A žiaľ, práve takýmto spôsobom sa prázdne, úbohé, materialistické a samovražedné hodnoty najbohatších, najmocnejších, najbezohľadnejších a najchamtivejších stávajú hodnotami celého ľudstva. Hodnotami celej civilizácie! Hodnotami takmer každého človeka, až na niekoľko svetlých výnimiek!

Nie každý samozrejme tohto cieľa dosiahne, ale takmer každý tieto hodnoty vnútorne uznáva a usiluje sa o ne, čo sa navonok prejavuje vzrastajúcou chamtivosťou, bezohľadnosťou, materializmom a konzumom. Čo sa prejavuje túžbou po peniazoch, po majetkoch, po moci, po kariére a chcením mať stále viac.

Toto sú „ideály“ nášho sveta, predstavujúce zásadnú hodnotovú platformu väčšiny ľudí, čo má za následok ničenie a drancovanie našej planéty, pretože každý jedinec sa snaží uplatňovať tieto „ideály“ na tej pozícii, na akej sa práve nachádza, so snahou vyšvihnúť sa čo najrýchlejšie nahor, až k elite.

A tak sú všetci títo obyčajní ľudia, aj spolu s elitou najbohatších škodcami planéty Zem. Sú vinní za zhoršovanie klimatických pomerov na Zemi, pretože k tomu prispievajú svojim vlastným dielom a podľa svojich vlastných možností. Lebo vo svojich životoch, vo svojich názoroch, vo svojom myslení a vo svojom jednaní usilujú presne o tie isté „hodnoty“, ako bohatí. Avšak horúčavami, ktoré sme mali možnosť zažiť počas tohto leta nám príroda jasne ukazuje samovražednú zvrátenosť „hodnôt“, ktoré náš svet uznáva.

Ak nechceme svoju planétu zničiť a tým pádom zničiť aj samých seba, čiže už len čisto kvôli vlastnému prežitiu by sme sa mali zrieť zvrátených hodnôt materializmu, karierizmu, užívania si a nenásytnej túžby mať stále viac a obrátiť sa k skutočným hodnotám. K hodnotám ducha! K hodnotám ducha, ktorých hromadením a nadobúdaním nebudeme okolo seba nič drancovať a ničiť, ale naopak, všetko povznášať a pozdvihovať.

Nie teda mať, ale byť! Usilovať sa predovšetkým o to, byť za každej situácie dobrým, spravodlivým, láskavým a skromným. Usilovať sa o to, byť človekom vysokých a ušľachtilých hodnôt, ktorý preferuje tieto hodnoty oveľa vyššie, ako materializmus a preto nemôže skĺznuť do hmotárskeho otroctva plného zla, nespravodlivosti a bezcharakternosti voči ostatným kvôli dosahovaniu osobných výhod.

Záchrana života na planéte Zem teda spočíva v zmene hodnotovej orientácie! Hodnoty čisto hmotné, konzumné a materiálne, ktoré sú hodnotami deštruktívnymi, ak stoja na prvom mieste musia byť nahradené hodnotami ducha a vysokých, ušľachtilých cností. Hodnotami dobra, spravodlivosti, ľudskosti, skromnosti, jednoduchosti a nenáročnosti v potrebách!

A toto je presne tým, čo môže, ba musí urobiť každý človek sám za seba ak chce, aby nás prírodné dianie, ktoré sa už začína búriť voči našej arogantnej bezohľadnosti nakoniec všetkých nezmietlo z povrchu zemského.

Nikto nie je teda natoľko malý a bezvýznamný, aby práve toto nemohol urobiť sám za seba. Aby nemohol zmenou vlastnej hodnotovej orientácie prispieť k zlepšeniu celkovej situácie. Aby sa nemohol uskromniť vo svojich potrebách. Aby nemohol brať viac ohľad na prírodu a jej možnosti.

Lebo ako už bolo povedané, jedine ak svoju životnú energiu vlejeme do hromadenia pokladov ducha, čím ich budeme mať viac, tým bude na zemi lepšie a krajšie.

Ak ale nasmerujeme všetku svoju životnú energiu iba do zhromažďovania hodnôt materiálnych, nebudeme mať nikdy dosť a stále budeme chcieť viac. A prostredníctvom týchto svojich, stále rastúcich sebeckých nárokov budeme ničiť a drancovať všetko okolo seba až dovtedy, kým napokon svoju rodnú planétu, a tým pádom aj sami seba úplne nezničíme.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š
smilan
začiatočník
 
Príspevky: 120

Pozvania odoslané: 0
Registrovaní priatelia: 0

Re: Nevyhnutnosť kolonizácie vesmíru?

Odoslaťod smilan »

Človeče nešťastný, neodsudzuj kresťanstvo!


Je žiaľ objektívnym faktom, že kresťanstvo spôsobilo počas svojej dlhej histórie veľké množstvo zla. Má na svedomí veľa bolesti, nešťastia a dokonca i ľudských životov. Viď križiacke vojny, inkvizícia a podobne. A práve kvôli všetkej tejto historicky objektívne dokazateľnej negativite dnes veľa ľudí na kresťanstvo zanevrelo. Odvrhujú ho ako celok, pričom si ale neuvedomujú, že tým zároveň odvrhujú i vysoké duchovné učenie, ktoré by im mohlo výrazne pomôcť v ich osobnom, čisto ľudskom vývoji, ale predovšetkým v ich vývoji duchovnom.

Položme si totiž zásadnú otázku: je možné odsudzovať kresťanstvo, ako učenie Ježiša Krista, prichádzajúce na Zem z najvyšších výšin, priamo od Stvoriteľa a k Stvoriteľovi smerujúce za to, že jeden z najbližších Ježišových spolupracovníkov bol zradca? Vrhá vari Judášova zrada čo i len najmenší tieň zakalenia na čistotu Ježišovho učenia?

Odpoveď je viac ako jednoznačná: nevrhá!

A presne takto je to treba chápať i v celkovom historickom kontexte. Na jednej strane tu totiž máme vysoké, vznešené, čisté, ušľachtilé a nezničiteľné ideály pôvodného kresťanstva. Na druhej strane však máme stovky bezcharakterných ľudských jedincov, pokolenie Judášov v radoch kresťanstva, ktorí tieto ideály vždy iba zneužívali vo svoj vlastný prospech. Vo svoj prospech osobný, finančný, mocenský, politický, či akokoľvek iný.

Týmto jedincom boli ideály pravého kresťanstva v podstate vždy ukradnuté. Boli im v skutočnosti dobré len na to, aby mohli prostredníctvom nich efektívne ovládať iných, manipulovať inými a profitovať z iných.

Tieto dve skutočnosti sa už raz konečne ľudia musia pri posudzovaní kresťanstva naučiť od seba odlišovať. Na jednej strane totiž kresťanstvo vždy bolo a vždy bude nositeľom tých najvyšších a najušľachtilejších ideálov, avšak na druhej strane sa v jeho radoch nachádzalo, a žiaľ i nachádza mnoho bezcharakterných jedincov, ktorí tieto ideály iba zneužívajú pre svoje vlastné, zištné zámery.

Žiaľ, ľudia dnešnej doby sú zväčša povrchní. A keďže nie sú ochotní hlbšie nad vecami uvažovať, vo svojej povrchnosti všetko toto spájajú dokopy a tým pádom odsudzujú kresťanstvo paušálne, ako jeden celok. Tým ale vylievajú spolu s vodou aj dieťa. Tým totiž odvrhujú spolu s jeho objektívne historicky dokazateľnými negatívami i vysoké duchovné učenie, ktorým pôvodné a zdravé jadro kresťanstva stále je a stále zostane.

Povedzme si preto teraz niečo o dvoch základných pilieroch kresťanstva, ktoré aj napriek všetkým jeho chybám a negatívam predsa len predstavujú cestu, ktorá musí viesť každého človeka duchovne iba nahor. Cestu, ktorá ho musí viesť k Svetlu a Stvoriteľovi, ak sa vynasnaží v tomto zmysle myslieť, hovoriť, jednať a žiť.

Spomínané dva základné princípy, alebo piliere kresťanstva sú totiž v skutočnosti veľmi prosté. K ich pochopeniu a k životu podľa nich netreba žiadneho náročného teologického štúdia. Sú jednoduché, pretože sú v súlade s jednoduchosťou, ktorú vyzdvihoval samotný Ježiš slovami: buďte ako deti. Preto je i najhlbšia podstata kresťanstva priam detsky jednoduchá, stojaca na láske k Bohu a láske k blížnemu.

Pán toto jadro geniálne zhrnul do jedinej vety: Milovať budeš svojho Boha celým svojim srdcom, celou svojou mysľou, celou svojou silou a milovať budeš svojho blížneho, ako seba samého.

V tomto tkvie podstata všetkého! V tomto je celý Zákon a proroci! V tejto jedinej vete je skrytá podstata celej hrubej Biblie, čiže jej Starého i Nového Zákona.

Povedzme si však niečo bližšie o dvoch pilieroch kresťanstva, aby sme pochopili, ako ich je treba správne vnímať a správne vo svojom živote uplatňovať.

Najskôr teda pár slov k láske k Stvoriteľovi. Tá spočíva v snahe o poznanie a naplňovanie jeho Vôle. Vo vážnej osobnej snahe o znovu nájdenie zdravého jadra pravého kresťanstva, očisteného od všetkých zlovoľných pokrivení a dogiem, ktoré doň účelovo vniesli najrozličnejší judáši a zradcovia, aby mohli týmto spôsobom ľahšie a efektívnejšie ovládať iných a manipulovať nimi. Je preto naozaj potrebné vyvinúť vážne úsilie o poznanie autentického kresťanstva v jeho čistej podobe, v akej ho kedysi skutočne hlásal Kristus. V súčasnosti treba vyvinúť naozaj maximálnu snahu o poznanie pravej Vôle Najvyššieho, definovanej Ježišom, pretože počas stáročí bola judášmi v radoch kresťanstva naopak vyvíjaná maximálna snaha, aby bola táto Vôľa pokrivená. Aby neviedla ľudí k Svetlu, ale iba do područia cirkví, ktoré sa stali už len čisto svetskými, mocenskými organizáciami.

A čo povedať k druhému pilieru, ktorým je láska k blížnemu? Veď predsa každý z nás dokonale vie, ako má rád sám seba! A práve takú mieru lásky a ohľadu, akú preukazujeme k sebe samým máme preukazovať i voči našim blížnym. V praxi to teda znamená, že nikdy nemáme iným robiť to, čo si neželáme, aby iní robili nám.

Tieto dva princípy, to jest láska k Bohu a láska k blížnemu predstavujú vrchol a samotnú, najhlbšiu podstatu učenia kresťanstva. Každý, kto podľa nich žije a myslí, kráča k Svetlu. A to bez ohľadu na to, či je v nejakej cirkvi, alebo nie je!

Byť v nejakej cirkvi totiž nie je vôbec nevyhnutnou podmienkou cesty k Svetlu, ale nie je to samozrejme ani na prekážku. Jediné, čo je skutočne dôležité je poctivé úsilie o reálne naplňovanie lásky k Stvoriteľovi a lásky k blížnemu v každodennom živote. Kresťanom je teda každý, kto takýmto spôsobom jedná, alebo sa o to aspoň snaží, pretože skutočné kresťanstvo sa prejavuje činmi.

Kto však tak ale nečiní, ani sa o to vážne nesnaží, môže byť aj v desiatich cirkvách naraz, skutočným kresťanom nikdy nebude.

Môže drahocenná perla stratiť svoju cenu, ak spadne do bahna? Zašpiní sa síce, ale jej veľká cena zostáva stále nezmenená! A presne tak je to i s drahocennou perlou dvoch základných a nadčasových pilierov pravého kresťanstva, ktoré nemôžu nijakým spôsobom stratiť svoju veľkú hodnotu a cenu. A to ani tým, že sú ponorené do bahna tejto Zeme.

A preto každý rozumný človek, vedomý si tejto skutočnosti je schopný vyňať drahokam z bahna, očistiť ho, aby potom čistý a jasný mohol zažiariť v jeho dlani, v jeho srdci i v jeho duši. Aby mu žiarou svojho vznešeného lesku trvalo ukazoval pravú cestu k Svetlu.

Nerozumný je však každý človek, zhnusený bahnom, vytvoreným ľuďmi samotnými, ktorý v ňom nechá ležať túto drahocennú perlu bez povšimnutia a ešte ju sám vo svojej antipatii zadupe hlbšie do bahna. Nerozumný je každý, kto ju nezdvihne a nedá si námahu, aby ju očistil. A preto ona nikdy nezažiari ani v jeho dlani, ani v jeho srdci, ani v jeho duši. A preto mu neukáže cestu k Svetlu a on bude musieť blúdiť v temnotách tejto zeme, aby v nich nakoniec biedne zahynul. Zahynul nie len smrťou tela, ale aj smrťou naveky zatratenej duše!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š
smilan
začiatočník
 
Príspevky: 120

Pozvania odoslané: 0
Registrovaní priatelia: 0

Re: Nevyhnutnosť kolonizácie vesmíru?

Odoslaťod smilan »

Holá pravda o vojnových štváčoch! Neuveríte, kto medzi nich patrí


Dnes už asi málokto pozerá ruské filmy o boji proti nemeckému fašizmu v období druhej svetovej vojny. Filmy na túto tému vznikajú v Rusku aj v súčasnosti, a napriek určitým veciam, ktoré by sa im dali vytknúť, pretože nakoniec každému filmu sa dá niečo vytknúť, sú vo všeobecnosti nositeľmi jedného veľmi hlbokého posolstva.

Ukazujú nám totiž, ako obyčajní ľudia, dovtedy žijúci predovšetkým v zmysle nižšieho dobra, zameraného hlavne na vlastný prospech, dokázali prekonať sami seba. V hraničnej situácii sa totiž stávali schopnými hrdinsky položiť svoj vlastný život, všetky svoje nádeje a všetko svoje vlastné súčasné i budúce dobro za dobro vyššie. Za dobro národa, ktorý bol napadnutý dobyvateľmi. Za spravodlivosť, ľudskosť a mier!

Lebo ak odhliadneme od vysokej politiky a všetkých ostatných zákulisných politických machinácií, vojna miliónov obyčajných ruských vojakov proti rozpínavosti nemeckého fašizmu, ktorý náhle vpadol do ich vlasti bola vojnou spravodlivou, pretože bola vojnou obrannou.

Ale aj nemeckí vojaci obetovali svoje životy! Avšak vo vojne dobyvačnej a teda nespravodlivej. Vo vojne, spôsobenej až do obludnosti vystupňovaným, nacionálnym egoizmom, ktorý si právom nadradenej rasy osoboval nový životný priestor na úkor iných, rasovo menejcennejších.

Vojenský konflikt fašistického Nemecka a vtedajšieho Sovietskeho zväzu má teda určitý hlbší a doposiaľ nepoznaný rozmer. Ukazuje nám totiž, do akých rozmerov to až môže dospieť, ak sa orientujeme iba na dobro vlastné, nízke a egoistické. Na dobro hmotné a materiálne, a to hoci aj na úkor iných.

Ukazuje nám, že preferovanie tohto nízkeho druhu „dobra“ stupňuje ľudskú bezohľadnosť, ľudskú chamtivosť, ľudskú nemorálnosť a ľudskú vierolomnosť. Ukazuje nám, že to všetko musí nakoniec nevyhnutne vyústiť do vzájomných konfliktov a vojen.

Ukazuje nám teda, že maximálne vystupňovanie chorého princípu nízko stojaceho dobra vždy zákonite rozbieha vojenskú mašinériu, ktorá môže byť zastavená jedine vtedy, ak sa ľudia stanú opäť schopnými vyšvihnúť sa k dobru vyššiemu. Keď sú ľudia schopní obetovať svoje vlastné dobro i svoje životy za dobro vyššie. Za dobro všeobecné! Keď sú ľudia schopní zomierať v mene spravodlivosti, cti, ľudskosti a mieru.

Lebo jedine vo vyzdvihnutí dobra celku, dobra všeobecného, dobra vysokých a ušľachtilých cností, ktorými je spravodlivosť, čestnosť, ľudskosť a morálka spočíva konštruktívny princíp bytia. Princíp, ktorý je schopný víťaziť nad zlom a eliminovať ho! Princíp dobra ducha, ktorý ak by bol ľuďmi trvalo preferovaný v každodennom živote, naša civilizácia by nepoznala konflikty a vojny, a žila by v harmónii.

Ak ale ľudia vo svojej nepochopiteľnej neschopnosti poučiť sa ustavične preferujú iba ono nízko stojace dobro osobného, hmotného prospechu, v snahe o jeho nadobúdanie začínajú vždy čoraz viacej stupňovať svoj egoizmus. A spolu s ním sa stupňujú tie najnegatívnejšie ľudské vlastnosti, až to nakoniec všetko vyvrcholí v nešťastí vojnového konfliktu, v ktorom sa jedni snažia násilím dosiahnuť „dobra“ a prospechu na úkor iných.

No a potom, ak nemá byť celý svet absolútne podmanený, zotročený a spustošený týmto typom „dobra“ a jeho prisluhovačmi, musia sa ľudia vo svojom odpore voči nemu vždy opätovne hrdinsky vyšvihnúť k dobru vyššiemu. V hraničnej situácii agresívneho vystupňovania zvráteného princípu nízko stojaceho dobra musia byť neraz ochotní obetovať svoje vlastné životy za vysoké a vznešené princípy, akými je spravodlivosť, čestnosť, ľudskosť, morálka, alebo právo prežiť ľudsky dôstojný život na zemi bez otrockej slučky na krku. Ak by ale ľudia dokázali žiť v takomto vysokom mravnom a morálnom naladení natrvalo a vždy opäť nanovo neklesali k uctievaniu nízkeho, osobného dobra ako stredobodu všetkého, žiadne vojny by nikdy byť nemuseli.

Keď sa ale aj v súčasnosti celkom vážne hovorí o vojne mocností a keď sa na ňu intenzívne pripravuje, je to len a len svedectvom toho, že v ľuďoch našej modernej doby sa opäť začínajú na maximálnu mieru stupňovať všetky negatívne vlastnosti, spojené s uctievaním a vyzdvihovaním spomínaného, nízkeho typu „dobra“.

A aby nebol svet opäť uvrhnutý do skazy vojnového šialenstva, musia ľudia dneška v sebe dokázať zmobilizovať princíp vyššieho dobra a všetky, s ním spojené vyššie a ušľachtilejšie hodnoty. Lebo ak to nedokážu teraz, na úsvite novej vojny, budú k tomu donútení vo vojnových hrôzach, ktoré sa na našej Zemi pravidelne opakujú vždy z týchto istých dôvodov.

Na každom jednotlivcovi záleží, či sa rozhodne dať svojmu životu vyšší rozmer. Rozmer ducha, rozmer dobra všeobecného, ktoré je jediným skutočným dobrom, alebo mu dá iba nízky rozmer dobra čisto egoistického a materiálneho. „Dobra“, ktoré sa nakoniec predsa len vždy ukáže, ako to najzhubnejšie zlo!

Uvedomme si teda, že nie je dobro ako dobro! Uvedomme si, že jestvuje dobro vyššie, nás a naše vlastné, osobné záujmy presahujúce a dobro nižšie, zohľadňujúce jedine naše vlastné, hmotné a materiálne záujmy.

No a podľa toho, k akému typu dobra sa my sami prikláňame sa radíme medzi ľudí buď vysoko, alebo nízko stojacich. A podľa toho, ktorých z nich je väčšina sa utvárajú dejiny tejto civilizácie.

Žiaľ, história našej civilizácie je históriou vojen, vraždenia a neslýchaného utrpenia, spôsobovaného jednými ľuďmi druhým. Toto je jasným svedectvom úbohej nízkosti takzvaného „dobra“, ktoré preferujeme a ktoré je iba dobrom čisto materialisticko egoistickým, bez vyššieho, duchovno morálneho rozmeru. Bez zohľadňovania dobra absolútne pre všetkých.

A preto každý, kto takto nízko myslí a jedná je podporovateľom a strojcom vojny, pretože ním podporované, nízke a egoistické materiálne „dobro“ vo svojom nevyhnutnom stupňovaní vždy doteraz zákonite vyústilo do konfliktných situácií, do agresivity a vojen.

Strojcom mieru a harmonického, trvalo udržateľného spôsobu života na Zemi je jedine ten, kto vo všetkom, čo myslí a činí berie vždy do úvahy dobro vyššie. Dobro celku! Dobro ducha, spočívajúce v preferovaní vysokých a ušľachtilých cností. Jedine takýto človek je skutočne človekom, ktorý chce mier a preto si aj mier zaslúži.

Kto však uctieva zlo svojim nízkym a egoistickým ponímaním dobra, toto ním živené zlo bude nakoniec musieť tvrdo dopadnúť na jeho vlastnú hlavu, aby sa v hrôzach a bolesti napokon predsa len vyšvihol ku skutočnému, vyššiemu dobru, ktoré ho presahuje a ktoré je jediným pravým dobrom.

Alebo potom, ako to nedokáže, aby v týchto hrôzach a bolesti, ním samým privolanými biedne zahynul. Zahynul nie len smrťou tela, ale aj smrťou hodnotovo fatálne zdegenerovanej duše.

Záverečné poučenie: Človeče, ži čestne, spravodlivo, skromne a ľudsky! Lebo ak takým nebudeš, tvoja nečestnosť, nespravodlivosť, neskromnosť a neľudskosť ťa nakoniec dotlačia k tomu, že s nasadením vlastného života budeš raz musieť bojovať za česť, spravodlivosť a najelementárnejšiu ľudskosť na Zemi.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š
smilan
začiatočník
 
Príspevky: 120

Pozvania odoslané: 0
Registrovaní priatelia: 0

Re: Nevyhnutnosť kolonizácie vesmíru?

Odoslaťod smilan »

Čo bolo podstatou pôvodnej duchovnosti dávnych Slovanov?


Aká bola duchovnosť našich slovanských predkov pred príchodom Cyrila a Metoda? Je naozaj iba nejakými bájami to, v čo verili, čo uctievali a čo považovali za realitu? Kým boli v skutočnosti ich takzvaní „bohovia“?

Všetkým nám je jasné, že ľudia v minulosti žili v úplne inom vzťahu k prírode, ako my dnes. Môžeme to vidieť trebárs na živote našich slovenských predkov spred sto rokov. A to samozrejme už ani nehovoriac o ľuďoch spred vyše tisíc rokov, čiže v období veľkej Moravy, o ktorom budeme hovoriť.

Pre vtedajších ľudí bola príroda prirodzeným partnerom. Bola im súperom, s ktorým bolo treba počítať a ktorého nebolo hodné podceňovať. Naši predkovia mali voči nej patričnú úctu, cítili k nej bázeň, ba dokonca až určitú posvätnosť.

No a práve prostredníctvom tohto svojho postoja začali časom nadobúdať schopnosť reálne vnímať vedomú inteligenciu, stojacu za spravovaním prírodného diania.

Iba my dnes si totiž myslíme, že v prírode sa všetko deje akosi samo od seba. Že po jari samo od seba prichádza leto, potom jeseň a zima. Že sám od seba prichádza dážď, vietor, atď.

To je ale omyl, pretože nič sa nedeje len tak samo od seba. Za všetkým týmto dianím stojí vedomá inteligencia, ktorá ho spravuje, riadi a udržuje.

Len si trebárs skúsme spomenúť na staré ľudové rozprávky. Nájdeme v nich množstvo zmienok o rôznych vílach, rusalkách, vodníkoch, škriatkoch, či iných bytostiach, takým, alebo onakým spôsobom spojených s určitým konkrétnym prírodným dianím.

Tieto bytosti však nie sú žiadnym výmyslom, ako sa my dnes domnievame. Sú v skutočnosti personifikáciou a zosobnením vedomej inteligencie, spravujúcej prírodné dianie, pretože naši predkovia ju mohli vnímať, komunikovať s ňou a čiastočne s ňou i spolupracovať.

Celkom prakticky to teda znamená, že trebárs vedomú inteligenciu, ktorú vnímali za spravovaním vodstva nazvali vodníkmi. Vedomú inteligenciu, stojacu za spravovaním rastlín a stromov nazvali elfami. Vedomú inteligenciu, stojacu za starostlivosťou o pôdu nazvali gnómami. Vedomú inteligenciu, schopnú hýbať pohoriami nazvali obrami, a tak ďalej, a tak ďalej.

Podstata duchovnosti našich slovanských predkov teda spočívala v uctievaní vedomej inteligencie, stojacej za prírodným dianím.

A ak sa pozrieme na prírodu, na jej nádheru, účelovosť a poriadok, na to, že v podstate umožňuje život človeka na Zemi musí nám byť jasné, že inteligencia za ňou stojaca môže byť len pozitívna. Že môže stáť jedine v službách Svetla!

Keď totiž čítame v evanjeliách, že bez Vôle Stvoriteľa nespadne na zem ani len lístoček zo stromu, tak je to práve táto vedomá inteligencia, stojaca za prírodným dianím, ktorá Vôľu Stvoriteľa vo svete prírody reálne naplňuje. Predstavuje to teda nespočetné množstvo verných služobníkov Najvyššieho, naplňujúcich v prírodnom svete jeho Vôľu.

Skúsme sa teraz pozrieť na niektorých konkrétnych týchto služobníkov, a pozrime sa na nich nie len z hľadiska slovanskej mytológie, ale aj s prienikom do mytológie starogermánskej, gréckej, či rímskej, pretože všetky tieto dávne národy mali svoje vlastné kontakty s onou vedomou inteligenciou a samozrejme, nazvali ju svojimi vlastnými menami. Pri hlbšom pozorovaní je ale zjavné, že tu vždy ide stále o to isté.

Najvyšším slovanským vládcom živlov bol hromovládny Perun, správca hromov, bleskov a búrok. Jeho obdobou v starogermánskej mytológii bol Thor. V gréckej mytológii zase Zeus a v rímskej Jupiter.

Najvyšší vládca sveta prírody, nazvaný rôznymi národmi rôznymi menami mal svoje sídlo na určitej hore. V starovekom Grécku sa volala Olymp, zatiaľ čo starí Germáni ju nazvali Valhalla.

Ale vráťme sa naspäť k slovanským menám vládcov najrozmanitejšieho prírodného diania. Tak napríklad Svarog bol vládcom Slnka a ohňa, čiže vedomou inteligenciou, stojacou za spravovaním Slnka a ohňa.

Morena bola vládkyňou zimy a smrti.

Vesna vládkyňou jari, mladosti a života. Zaháňala Morenu, oživovala zamrznutú prírodu a prinášala sviežu zeleň.

Devana bola Perúnovou dcérou a vládla svetlu nebeskému i svetlu pozemskému.

Vo svete vedomej inteligencie prírody však vládlo určité hierarchické usporiadanie. Začínalo to od spravovania najmenších rastlín, potom stromov, pohorí a pokračovalo to cez správu živlov, až po správu tých najväčších celkov. A tak existuje napríklad i vedomá inteligencia, ktorá má na starosti planétu Zem a nazýva sa Erda, alebo inteligencia, spravujúca Mesiac, nazvaná Luna.

Staroveké národy však prostredníctvom svojho jemnejšieho zrenia dospeli ešte k vyššiemu poznaniu. A síce, že určitý druh vedomej inteligencie stojí i za spravovaním všetkých vysokých a ušľachtilých cností.

Tak napríklad starovekí Gréci nazvali inteligenciu, stojacu za spravovaním cnosti múdrosti Pallas Athénou. Inteligenciu, stojacu za spravovaním cnosti cudnosti Artemis. Inteligenciu, stojacu za spravovaním cnosti vernosti a materstva Héra, a tak ďalej, a tak ďalej.

Dávne národy teda neuctievali iba vedomú inteligenciu, stojacu za spravovaním prírodného diania, ale aj inteligenciu, stojacu za spravovaním vysokých a ušľachtilých cností. A tieto skutočnosti, či už priamo, alebo nepriamo kládli na stúpencov tohto typu duchovnosti požiadavku zachovávať vysoké a ušľachtilé cnosti vo svojom každodennom živote. V podstate tu teda išlo o všestranný osobnostný rast jednotlivcov prostredníctvom rozvíjania ušľachtilých cností.

Máte dojem, že všetko toto sú iba nejaké výmysly, ktorých reálne potvrdenie nie je možné nikde nájsť? Ak áno, tak sa mýlite, pretože o týchto skutočnostiach existujú dokonca historické písomné zmienky. V určitých kľúčových momentoch dejín totiž vyššie zmienená inteligencia zasahovala celkom reálnym a viditeľným spôsobom do vývoja vecí ľudských. Uveďme si konkrétne príklady:

V evanjeliách môžeme nájsť príbeh o tom, ako sa učeníci plavili s Ježišom v loďke po mori a on zaspal. Po čase sa strhol vietor a začali sa vzdúvať veľké vlny, až hrozilo, že sa loďka potopí. Vtedy prišli učeníci za Pánom a riekli: „Pane, ty si tu spíš a nedbáš o to, že hynieme“. A Pán vstal, pohrozil vetru i moru, takže okamžite nastala veľká tíšina.

Príbeh popisuje zázrak, ale my dnes môžeme poznať charakter tohto zázraku, ktorý nebol ničím iným, ako vedomou komunikáciou s inteligenciu, stojacou za spravovaním živlu vetra a mora. A táto inteligencia, stojaca v službách Stvoriteľa musela okamžite uposlúchnuť príkaz toho, kto sám priamo od Stvoriteľa na Zem prišiel.

Alebo ďalší príklad z Biblie, a síce prechod Izraelitov cez Červené more, keď prešli jeho stredom suchou nohou a ako je napísané: „voda stála ako múr po ich ľavej i po ich pravej strane“.

Ide tu opäť o krásnu ukážku toho, ako inteligencia, nachádzajúca sa za prírodným dianím ochraňovala národ, ktorý bol povolaný k priamej službe Stvoriteľovi.

Alebo ešte iný príklad z našej najaktuálnejšej súčasnosti. Je tomu pár rokov dozadu, kedy ázijské krajiny zasiahla vražedná vlna cunami, ktorá mala na svedomí tisíce ľudských životov. Ba šlo to dokonca až do desiatok tisícov.

Zaujímavé ale je, že všetky voľne žijúce zvieratá sa dokázali včas vzdialiť do bezpečia, takže sa im nič nestalo. A tak paradoxne, ten najmenší slimáčik sa bezpečne plazil pár centimetrov od miesta, kam až dosiahla vražedná prívalová vlna, ktorá mala na svedomí tisíce ľudských životov.

Prečo sa zvieratá zachránili, ale ľudia nie? Pretože zvieratá majú svoje spojenie s inteligenciu, stojacou za spravovaním prírodného diania a tá ich včas varovala a dala im presne vedieť, koľko stoviek metrov od pobrežia sa nachádza bezpečná zóna.

A táto inteligencia by samozrejme varovala aj ľudí, keby boli čo i len trochu otvorenejší. Ale žiaľ, ľudia sú predsa realisti! Ľudia predsa neveria v žiadne povesti, bájky a rozprávky! A preto títo racionálni ľudia dnešnej doby museli vlastnými životmi zaplatiť za svoju nevieru.

Alebo sa pozrime trebárs na liečivé rastliny, ktoré každodenne používame. Myslíte si, že ich liečivé účinky boli objavené iba náhodne?

Vôbec nie? Toto poznanie k nám prišlo prostredníctvom vnímavých jedincov, schopných komunikovať s inteligenciu, stojacu za spravovaním prírodného sveta, ktorá im prezradila, aké konkrétne rastliny majú liečivé účinky na ten, alebo onen ľudský neduh.

A ďalších, podobných príkladov by sa dalo samozrejme uviesť ešte oveľa viac.

Čo dodať na záver? Snáď iba to, čo kedysi riekol Kristus: „Ak by ste mali viery čo i len ako horčičné semienko a povedali by ste tejto hore: vstaň, zdvihni sa a vrhni sa do mora, veru hovorím vám, stane sa tak!“

Ak sa ale takéto a im podobné veci dnes na zemi nedejú, neznamená to, že by sa diať nemohli. Znamená to iba, že ľuďom chýba podobná viera. Ľudia totiž nemajú ani len za máčny máčik skutočnej a pevnej viery v Stvoriteľa, a už vôbec nie vieru v nejakú vedomú inteligenciu, stojacu za spravovaním prírody, ktorá je však práve tu na zemi schopná vo svete prírodného diania reálne naplňovať Vôľu Najvyššieho, v určitých zlomových momentoch rovnajúcu sa zázrakom.

A preto realistickí ľudia dneška majú iba svoje vlastné zázraky. Zázraky svojho rozumu, vedy a techniky, ktoré sú však žiaľ iba úbohou náhradou toho, čo by bol človek na Zemi schopný vykonať prostredníctvom svojej pravej a pevnej viery v Pána a za podpory, pomoci a spolupráce vedomej inteligencie, stojacej za spravovaním prírodného diania.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
smilan
začiatočník
 
Príspevky: 120

Pozvania odoslané: 0
Registrovaní priatelia: 0

Re: Nevyhnutnosť kolonizácie vesmíru?

Odoslaťod smilan »

Demaskovanie pokrytectva charity, prijímania migrantov a ekológie


Žijeme v dobe maximálneho rozkvetu pokrytectva a tento fakt nebude žiadnou novinkou pre nikoho, kto je len trochu vnímavý. A jedným z mnohých pokrytectiev je napríklad to, že ľudia, ktorí svojim bezohľadným jednaním spôsobujú iným zlo sa zároveň stavajú do úlohy humanistov a dobrodincov. Vždy ale riešia len dôsledky a nikdy sa nezamerajú na samotnú podstatu problému. To by totiž znamenalo nevyhnutnú zmenu správania sa ich samotných, čo doteraz nikto z týchto takzvaných dobrodincov neurobil.

Ale aby sme iba neteoretizovali, uveďme si zopár konkrétnych príkladov tohto špecifického druhu pokrytectva. Prvým z nich bude charita.

Charita je pomocou najbiednejším a najchudobnejším. Ale kde sa vzali títo najbiednejší a najchudobnejší? Nie všetci si to totiž zavinili sami!

Nemajú snáď biedu najchudobnejších na svedomí práve tí najbohatší? Tí kapitalisticky najdravejší a najbezohľadnejší?

Nie je vari celý súčasný spoločenský systém uspôsobený tak, aby sa v ňom bohatí stávali stále bohatšími a chudobní stále chudobnejšími? Aby bohatí a mocní boli v ich bezohľadnom a bezcharakternom hromadení ziskov zákonmi nepostihnuteľní?

Nie je vari už takmer nepísaným pravidlom, že čím viac niekto má, tým väčšia je pravdepodobnosť, že to nadobudol nepoctivo? Že sa za tým často skrýva podvod a mafiánske praktiky?

Takto sa žiaľ v dnešnej dobe nadobúda a zveľaďuje bohatstvo na jednej strane, ale zároveň vytvára bieda, núdza a chudoba na druhej strane.

Ale aj takýto bezohľadný človek má predsa len svedomie, ktoré sa v ňom aspoň z času na čas pohne. A aby ho uspokojil, vyčlení zo svojho nečestne nadobudnutého bohatstva nepatrnú omrvinku a túto, so všetko možnou mediálnou pompou ušľachtilo daruje tým najbiednejším. Tým najchudobnejším, z ktorých mnohých on sám vyprodukoval svojim vlastným, bezohľadne nečestným správaním, zatiaľ čo tisíce ostatných chudobných a biednych aj tak ostávajú bez akejkoľvek pomoci.

Toto sú dobrodinci našej doby! Toto sú humanisti a osobnosti plné ľudskosti, pomáhajúce tým najbiednejším, ktoré môžeme vidieť na televíznych obrazovkách! Toto sú ľudské kreatúry, ktoré dokázali pošpiniť ešte aj taký ušľachtilý počin, ako je charita.

Alebo ďalší príklad. Príklad nanajvýš aktuálny. Je ním pomoc utečencom. V súčasnom ponímaní je to opäť len riešenie dôsledkov, bez snahy riešiť skutočné príčiny. Ono veľké pokrytectvo spočíva v tom, že Európa sa na jednej strane štylizuje do symbolu humanizmu a prijíma tisíce utečencov.

Ale na druhej strane táto istá Európa spolu s USA, v mene vlastných mocenských a geopolitických záujmov neváha destabilizovať, vojensky zasahovať, či inými spôsobmi bezohľadne rozvracať krajiny, ako je Líbya, Sýria, Ukrajina a mnohé iné.

A z týchto, alebo cez tieto západom rozvrátené krajiny potom prúdia do Európy tisíce migrantov, ktorých prijímanie je považované za prejav humanizmu.

Obrovské pokrytectvo tohto humanizmu je teda v tom, že ak by Európa a USA skutočne uplatňovali humanistický a rovnoprávny vzťah ku všetkým národom sveta, ak by ich nechali ísť svojou vlastnou cestou a násilím sa im nesnažili vnútiť absolútne cudzí systém západnej demokracie, ak by vo vzťahu k prírodnému bohatstvu iných krajín nepresadzovali svoje bezohľadné geopolitické a mocenské zámery, k nijakému problému s utečencami by nikdy nedošlo.

Takýto je teda v skutočnosti takzvaný humanizmus západu. Jeho pravá tvár je tvárou chamtivej, vypočítavej, agresívnej a zištnej, mocensko geopolitickej bezohľadnosti. A túto svoju pravú, ohyzdnú tvár sa snaží pokrytecky maskovať takzvaným humanistickým prijímaním utečencov, čím iba čiastočne kompenzuje svoje zlé svedomie. Milióny, západnou agresiou zbedačených ľudí nakoniec aj tak zostávajú doma a trápia sa bez pomoci. A to sú tí najchudobnejší! Tí najviac potrební pomoci!

A poďme ďalej a demaskujme ďalšie pokrytectvo. A síce pokrytectvo ekológie!

Možno si poviete: čo je na ekológii zlé? Na ekológii ako takej nič, ale v skutočnosti ide opäť iba o riešenie najvypuklejších dôsledkov a nie skutočných a hlbokých príčin.

V 60. rokoch 20. storočia využívalo ľudstvo 75 percent všetkých prírodných a energetických zdrojov našej planéty. V súčasnosti ich však využívame už 170 percent, čo znamená, že tých 70 percent naviac sú percentá, vyjadrujúce drancovanie našej planéty nad jej možnosti. Nad možnosti jej obnoviteľných zdrojov.

Tieto navyše odčerpané zdroje teda nedokáže príroda už nikdy sama obnoviť, čo musí mať skôr alebo neskôr za následok enviromentálne zrútenie ekosystémov.

No a ako už inak, vedúce postavenie v tomto samovražednom trende drancovania zaujímajú USA a západná Európa. Ich blahobyt totiž vytvára taký tlak na prírodné zdroje, aký je z dlhodobého hľadiska enviromentálne neudržateľný. A ešte navyše, všetci ostatní sa tento životný štýl snažia napodobňovať a čo najskôr dosiahnuť.

Pokrytectvo západného sveta teda spočíva v tom, že kvôli čoraz väčším ziskom a zvyšovaniu svojej životnej úrovne neváha drancovať prírodu až na samotný pokraj jej možností, alebo až dokonca nad jej možnosti, no a potom, na upokojenie svojho zlého svedomia vyčlení nepatrný zlomok z týchto prírode ulúpených zdrojov na jej ochranu. A za takéto pokrytectvo sú západné krajiny ešte mediálne oslavované, ako vzor ekologického cítenia.

Keby ale západ bezohľadne nedrancoval všetky prírodné zdroje a dokázal by žiť oveľa skromnejšie, na úrovni pre prírodu enviromentálne znesiteľnej, neboli by v podstate ani potrebné žiadne veľké ekologické aktivity.

Ale žiaľ, hromadenie ziskov za akúkoľvek cenu a sebecké, blahobytné užívanie si patria k samotnej podstate kapitalizmu, ktorý týmto spôsobom ženie svet prírody i celú našu planétu k ekologickému kolapsu, pretože uskromniť sa vo svojich potrebách je pre bohatý západný svet čosi nepredstaviteľné a nereálne. Uskromňovať sa majú iba iní, ale v žiadnom prípade nie oni!

Ak sa teda pozrieme súhrnne na problematiku charity, migrantov a ekológie, všetko toto sú v skutočnosti iba vonkajšie, v zásade vlastnú podstatu neriešiace náplaste, ktoré maskujú bezohľadnú a neukojiteľnú chamtivosť.

Lebo charita je len chabou náplasťou na bezohľadné kapitalistické parazitovanie na jednotlivcoch, alebo celých národoch. Parazitovanie, ktoré programovo produkuje ľudí odkázaných na charitu.

Prijímanie migrantov je len náplasťou na bezohľadne agresívnu rozpínavosť západného sveta, ktorá kvôli svojim geopolitickým a mocenským zámerom neváha ničiť a rozvracať iné krajiny.

No a ekológia je zase iba náplasťou na bezohľadné drancovanie prírodných zdrojov planéty Zem, príliš vysoko nastavenou životnou úrovňou najmä západného sveta, ktorej sa však západ nehodlá v žiadnom prípade zriecť.

Ak by teda neexistovala všadeprítomná, bezbrehá a bezohľadná túžba po peniazoch, moci a užívaní si, prekračujúca všetky hranice únosnosti, nebolo by vôbec treba takmer žiadnej charity, žiadneho prijímania migrantov, ani žiadnej ekológie.

Všetko toto však má svoje najhlbšie príčiny. A práve po nich treba pátrať!

Čo je teda najhlbšou príčinou bezbrehej a bezohľadnej túžby po peniazoch, po moci a po užívaní si, idúcou za svojim cieľom aj cez mŕtvoly?

Tou príčinou je nevedomosť! Ľudia totiž zabudli kým sú a na čo tu sú! Že sú v skutočnosti bytosťami svetla a ducha, a preto im pravé šťastie a vnútorné naplnenie môže priniesť len naplňovanie hodnôt svetla a ducha.

V hmotnosti sveta sme zabudli na svoju pravú, svetlú podstatu. A vo svojej nevedomosti sme sa začali mylne domnievať, že šťastia a vnútorného naplnenia môžeme dosiahnuť len prostredníctvom hmoty. Len prostredníctvom naplňovania svojich hmotných túžob, potrieb, žiadostí a pôžitkov.

A tak sme v nevedomosti o skutočnej podstate nášho bytia začali roztáčať kolotoč hromadenia vecí a kolotoč oddávania sa najrozličnejším materiálnym pôžitkom.

To nám však nedokáže darovať skutočné, hlboké šťastie a vnútorný mier, pretože sa vo svojom fatálnom materialistickom omyle snažíme iba čisto materiálnym spôsobom nasýtiť základné potreby svojho ducha.

Ale nijakými pôžitkami hmoty nie je možné nasýtiť hlad iskričky svetla v nás. Tú totiž môžeme sýtiť jedine našim odriekaním sa necností a zušľachťovaním sa v cnostiach. Jedine tým rastie svetlo v nás a rozhára sa v čoraz väčší plameň. V pochodeň svetla, ktorú to neodolateľne vnútorne priťahuje k ríši Svetla. Z nej sme kedysi vyšli a do nej sa môžeme navrátiť jedine vtedy, ak sa staneme plnohodnotnými bytosťami svetla, zdokonalenými vo všetkých ušľachtilých cnostiach. Jedine toto prináša človeku šťastie a dáva plnosť jeho bytiu!

Honba ľudí za čoraz väčším bohatstvom a blahobytom nie je teda v skutočnosti ničím iným, ako svedectvom ich hlbokej nevedomosti o podstate seba samých. Je svedectvom ich nesmiernej vnútornej chudoby. Chudoby ich ducha, ktorý v nich trpí nedostatkom a hladuje, pretože ho nie je možné nasýtiť ničím, čo je hmotné. Pretože ho je možné nasýtiť ba tým, čo je duchovné. Čo je duchovne hodnotné! Iba hodnotami Ducha! A tými je spravodlivosť, čestnosť, dobro, ľudskosť, ohľaduplnosť a skromnosť, ktoré v sebe rozvíjame, ktorými sa vo svojom živote riadime a ktorými sú predchnuté všetky naše slová, činy a myšlienky.

Ak teda dávame telu, čo mu patrí, dávajme aj duchu, čo mu patrí! Jedine potom budeme šťastní! Jedine potom bude v našom bytí viacej svetla a mieru. Jedine potom budeme rozhojňovať iskru svetla v sebe a tým naplňovať zmysel nášho bytia.

Ak ale podľahneme ilúzii, že hmota je všetkým, ak budeme chcieť napĺňať potreby nášho ducha hmotnými náhradami, šťastní nikdy nebudme! A kvôli tomuto svojmu omylu sa napokon staneme ničiteľmi. Egoisticky bezohľadnými ničiteľmi ľudí, národov i celej planéty Zem.

A nakoniec, vo svojej neschopnosti dosiahnuť skutočného šťastia a naplnenia zanevrieme i na Stvoriteľa. Toho však už zničiť môcť nebudeme, pretože Ten, za všetko naše bezohľadné ničenie napokon zničí nás. Rozomelie nás na prach, ako nepotrebné stavebné kamene, ktoré svojimi prázdnymi životmi samé dokázali, že sa nehodia do jeho mierumilovnej výstavby.

Zo všetkých síl preto využime zostávajúci drahocenný čas na to, aby sme sa užitočnými a potrebnými stavebnými kameňmi stali. Nežime už v materialistickom blude, z ktorého omylu sa napokon predsa len raz prebudíme, ale to už môže byť neskoro. Neskoro pre nás osobne, i pre celý náš svet!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
smilan
začiatočník
 
Príspevky: 120

Pozvania odoslané: 0
Registrovaní priatelia: 0

Re: Nevyhnutnosť kolonizácie vesmíru?

Odoslaťod smilan »

Kde sa vzal duch človeka? Poznajme sami seba, svoj pôvod a svoju cestu!


Duch človeka je iskra nesmrteľnosti, ktorá sa skrýva v každom z nás. Ale pozor! Táto iskra je iba potenciálom nesmrteľnosti! Iba možnosťou jej rozvinutia, čo znamená, že ak v sebe tento potenciál plne neaktivujeme a nezrealizujeme, zahrabeme to najdrahocennejšie, čo máme. Premrháme totiž svoju šancu na dosiahnutie nesmrteľnosti ducha tým, že svoj život premárnime honbou za vecami druhoradými a podružnými. Za vecami hmotnými.

Odkiaľ sa ale vzal v človeku tento poklad? Odkiaľ pochádza oná drahocenná perla duchovného potenciálu nesmrteľnosti, ktorá sa skrýva v každom z nás, i keď nie každý z nás ju v sebe plne rozvinie?

Ľudský duch! Už tento pojem samotný nám napovedá, že jeho pôvod je v ríši Ducha. Čiže v duchovnej ríši, ktorá je totožná s kráľovstvom nebeským, alebo s rajom.

Pozrime sa na celú vec najskôr zdola, od pozemského človeka smerom nahor. Ak žijeme na zemi vo fyzickom tele, disponujeme v sebe tromi zložkami. Telom, dušou a duchom.

V kresťanstve je zaužívaný pojem takzvaného očistca, to jest určitej úrovne bytia, v ktorej naša duša, smrťou zbavená fyzického tela trávi kratší, ale spravidla dlhší čas za účelom potrebného očistenia a zdokonalenia do takej miery, aby sme boli napokon schopní vstúpiť do ríše ducha. Očistec je teda akýmsi prechodným miestom, alebo akousi medzi úrovňou medzi hmotnosťou a ríšou ducha. Do očistca teda vstupuje človek vo svojej čisto duševnej podobe po odložení fyzického tela. Je tomu tak preto, lebo po fyzickej smrti je málokto duchovne natoľko rozvinutý, aby mohol ísť priamo do ríše ducha, čiže do raja.

Takáto je cesta ľudskej bytosti smerom zdola nahor. A teraz sa pozrieme na jej cestu zhora smerom nadol, aby sme pochopili, odkiaľ sa vzal náš duch.

Duch každého z ľudí žil vo večnej duchovnej ríši v akomsi nevedomom stave. V stave nevedomého duchovného zárodku, alebo nevedomej duchovnej iskry, ktorá prejavila túžbu po plnom seba uvedomení. Týmto prvotným popudom večnej iskry nášho ducha, touto prvotnou túžbou po seba uvedomelom bytí začína duchovná púť každého z nás.

Na základe toho teda malá iskrička svetla, iskrička ducha vytryskáva z večnej ríše Ducha smerom dolu do hmotnosti. Rodí sa do hmotnosti, aby v nej rástla a silnela, prostredníctvom rozvíjania vysokých a vznešených hodnôt Ducha. Hodnôt spravodlivosti, cti, dobra, nezištnosti, ohľaduplnosti a mnohých iných. Tým sa z malej, svetlej iskričky stáva čoraz jasnejší plameň dozrievajúcej duchovnej osobnosti, ktorá sa má rozvinúť až do takej miery svetlosti a duchovnej zrelosti, aby mohla nakoniec vstúpiť do raja a žiť tam, ako vedomá osobnosť.

Toto je účelom zrodenia duchovného zárodku do hmotnosti. Toto je skutočným zmyslom bytia každého z nás. Máme sa, podobní bájnemu vtákovi fénixovi, ako žiariví duchovia vzniesť z hmoty do kráľovstva nebeského.

Ale vráťme sa k zostupu duchovného zárodku z duchovnej ríše do hmotnosti. Pri jeho zostupe to nie je hneď hmotnosť najhrubšia, ale najskôr tá jemnejšia, ktorú je preto možné nazvať jemnohmotnosťou. Svojim vstupom do jemnejšej hmotnosti si duchovný zárodok oblečie ako šaty jemnohmotný obal. A tento obal sa nazýva duša. No a potom, v ďalšom slede sa onen duchovno duševný človek zrodí na zemi vo fyzickom tele.

Žiaľ hmotnosť, čiže tá hrubá v jej fyzickej rovine, alebo tá jemná v jej duševnej rovine, so všetkým čo ponúka, sa stáva ľudským bytostiam pascou, v ktorej zabúdajú na to, kým sú, odkiaľ prišli a prečo prišli. Zabúdajú na to, že sú duchovné iskry a že jediným zmyslom ich bytia je plné rozvinutie vlastného svetelného duchovného potenciálu.

Ľudia sa teda stávajú iba ľuďmi duševno telesnými, ktorí berú ohľad iba na tieto dve zložky svojej osobnosti. Iba tie rozvíjajú a ich potreby napĺňajú.

V telesnej oblasti to zahŕňa obrovské množstvo uspokojovania hmotných potrieb a hmotných pôžitkov. V duševnej oblasti to zahŕňa uspokojovanie potrieb duševných, ako je trebárs hudba, literatúra, dramatické umenie, výtvarné umenie a podobne.

Skutočným zmyslom celého nášho bytia je však jedine náš rozvoj duchovný. Ten musí byť preto vždy na prvom mieste!

Ak si ale prestaneme byť tohto vedomí, ak zabudneme na svoj cieľ, ktorým je opätovný návrat do ríše ducha, stávame sa ľuďmi mŕtvymi. Žijeme síce na úrovni tela i na úrovni duše, ale duchovne sme mŕtvi, pretože nás zaujímajú iba veci hmotné. Veci hmotné z hľadiska dobra nášho fyzického tela, alebo veci jemno hmotné z hľadiska dobra našej duše.

Keď ale človek nehľadí na záujmy svojho ducha, keď sa nezdokonaľuje v cnostiach a nezbavuje necností, keď neustále nevzhliada k Svetlu a k jeho Zdroju, ktorým je večný Boh, keď sa nesnaží poznávať Vôľu tohto Jediného a neusiluje sa podľa nej žiť, keď žije len životom tela a duše, podľa svojich vlastných predstáv a podľa svojej vlastnej vôle, keď žije iba vo svete hmoty hrubej a hmoty jemnejšej a jedine v týchto hraniciach sa pohybuje všetko jeho myslenie, všetky jeho túžby a všetky jeho ciele, keď ilúziu života v hmote považuje za skutočnú realitu a naopak, skutočnú realitu večného bytia v ríši ducha za ilúziu, musí to mať preňho katastrofálne následky.

Hmota totiž, či už tá hrubá, alebo aj tá jemnejšia, ako všetko čo je hmotné, podlieha kolobehu vzniku a zániku. Tak je to s každým telom, tak je to s našou planétou a tak je to aj s celým našim okolitým hmotným vesmírom. A to i z jeho jemnohmotnou časťou.

A tie katastrofálne následky spočívajú v tom, že ak včas nestihneme rozviazať všetky svoje väzby s hmotou, ak včas nestihneme duchovne dozrieť a vstúpiť do ríše ducha, budeme musieť byť podrobení zániku všetkého hmotného, s ktorým zostávame zviazaní. Následný nevyhnutný zánik osobnosti každého človeka, zviazaného s hmotnosťou je totožný s večným zatratením.

Človek je teda určitou iskričkou svetla a táto iskrička v ňom je tým najväčším pokladom, aký má. Je ale jeho povinnosťou rozžiariť ju. Rozjasniť ju v žiarivé svetlo čistoty a ušľachtilosti cnostnej bytosti ducha, ktorá sa tak môže vrátiť nazad do ríše Svetla.

Človeče, buď si teda toho stále vedomý! Jednaj podľa toho v každej chvíli a budeš žiť!

Ak však zabudneš, kým si, zahynieš! Zahynieš v hrôzach rozkladu hmoty, ktorú si považoval za to jediné a preto s ňou zostaneš až do samého konca pevne zviazaný! Túto pevnú väzbu, ktorá ťa bude ťahať k definitívnej záhube môžeš však preťať jedine vtedy, ak poznáš kým si a zo všetkých síl sa vynasnažíš dostať tam, odkiaľ si prišiel. Dávaj si však dobrý pozor človeče, aby si to nakoniec stihol!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
smilan
začiatočník
 
Príspevky: 120

Pozvania odoslané: 0
Registrovaní priatelia: 0

PredchádzajúcaĎalšia

vybrali.sme.sk linkuj.cz facebook linkedin google live jaggcz addthis

Naspäť na Ostatné

Kto je prítomný

Užívatelia prezerajúci si toto fórum: Žiadny registrovaný používateľ a 0 hostí.